Bezbožnosť či chamtivosť zničila dedinu Sellendorf, ktorá sa nachádzala blízko dnešnej bratislavskej časti Patrónka. A na Vianoce sa jej treba vyhýbať. Aspoň tak si vraveli Prešporčania ešte v 20. storočí.
správy od nás budete mať ako prví.
Vlastivedný sprievodca po hlavnom meste Ivor Švihran prezradil viac.
Sellendorf bola dedina, ktorá od 13. až do 15. storočia podľa Švihrana stála v priestore medzi dnešnou Patrónkou a Vojenskou nemocnicou.
„Toto územie považovali miestni za tajomné. Vyhýbali sa mu hlavne na Vianoce, kedy v tejto lokalite údajne straší. Medzi Prešporčanmi sa ešte na začiatku 20. storočia tradovali chýry o tom, že tam dúbravská pastierka videla v lese prízraky, alebo tiež, že meštianka tu o polnoci na Vianoce počula znieť zvony. Povestí o Sellendorfe je niekoľko, zvyknú sa miešať. Najväčší chaos v tejto legende spôsobila Mária Ďuríčková, ktorá všetky povesti spojila do jednej,“ prezradil.
Základná povesť hovorí o tom, že táto dedina bola veľmi bohatá a plná chamtivých ľudí. Sellendorf mal nielen vinohrady, ale aj mlyny a role na malom území. Práve z nich dedina profitovala a získala veľké výnosy. Na jej území sa nachádzalo deväť hostincov a deväť mlynov.
V povesti od Márie Ďuríčkovej sa uvádza, že do dediny prišiel starček s fúrikom plným obilia, ktoré si chcel dať pomlieť. Dedina bola známa dobrou múkou, ale aj tým, že ľudia, ktorí v nej žijú, sú nečestní.
Keď sa starček „terigal s fúrikom“, mládež si z neho robila posmešky a chcela ho okradnúť. Napokon ho okradol o múku mlynár. Starček sa šiel sťažovať richtárovi Sellendorfu, aby mu pomohol, no ten bol s miestnymi spriatelený. Starčeka nespravodlivosť rozhnevala a z celého svojho hnevu preklial dedinu a dedina sa prepadla.
Druhá verzia, ktorú Švihran rozpovedal, hovorí o trochu inej udalosti. V nej sa uvádza, že dedina nebola chamtivá, ale bezbožná.
„Na vianočnú polnočnú omšu si miestna mládež vyrobila z chleba figúrku, ktorá sa niekde spomína ako tzv. vilkes alebo julkes. Tú chceli dať vysvätiť kňazovi. Ako ju šiel pokropiť svätenou vodou, všimol si, že ide o figúrku a nie o hostiu, ako sa nazdával. Bezbožnosť mládeže ho rozhnevala natoľko, že dedinu preklial. Pritom mu však prasklo srdce. Ako klesal k zemi, tak sa začala prepadať aj celá dedina,“ vysvetlil sprievodca po bratislavských pamiatkach.
Podľa Švihrana ostal stáť len kostol, ktorý začal chátrať. Vždy na Vianoce, kedy k tejto nešťastnej udalosti malo dôjsť, sa v ňom koná polnočná omša duchov. Objavovať by sa tam mali svetlá, počuť vyzváňať kostolné zvony.
Tretia povesť je podľa Švihrana podobná. Mládež mala byť počas Vianoc nie v kostole, ale na cintoríne. Tam sa mala zabávať a tancovať. Keď sa to dozvedel kňaz, dedinu preklial. „Niektoré povesti uvádzajú, že sa dedina objavuje raz za rok, vždy na Vianoce alebo raz za sto rokov,“ doplnil.
Vlastivedný sprievodca prezradil, že ruiny kostola sa mali nachádzať do 19. storočia v Mlynskej doline neďaleko dnešnej Školy úžitkového výtvarníctva. „Tu sa nachádza kopček, ktorému Lamačania nepovedia inak ako ‚Pustý kostolíček‘. Historicky to mal byť kostol svätej Margity, no stopy po ňom sa už stratili. Je to približne územie medzi šiestym a siedmym mlynom. Šiesty mlyn dnes existuje ako súčasť areálu Patrónky v blízkosti rovnomennej zastávky. Siedmy mlyn sa nachádza na ulici Pri Suchom mlyne a sídli v ňom Pamiatkový úrad SR pri Vojenskej nemocnici,“ vysvetlil.
Švihran tiež dodal, že pri názve Sellendorf ide o prešmyčku – v jednom prípade ide o „dlhú dedinu“, v druhom „Seelendorf“ do prekladu znamená „dedinu duchov/duší“, ako to uvádza v Bratislavských povestiach aj Mária Ďuríčková.
Nahlásiť chybu v článku