Jupiter, najväčšia planéta Slnečnej sústavy, mohol byť v minulosti až 2,5-násobne objemnejší ako v súčasnosti, uvádza nová štúdia. TASR informuje na základe správy vedeckého žurnálu Nature Astronomy a portálu Science Alert.
Jupiter je piatou planétou Slnečnej sústavy od Slnka. Patrí medzi plynné obry, čo je veľmi priliehavé označenie – jeho hmotnosť je totiž 2,5-násobne vyššia než všetkých ostatných planét Slnečnej sústavy dokopy. Jupiter je taký masívny, že v skutočnosti neobieha Slnko, ale obe telesá obiehajú okolo barycentra ležiaceho mimo Slnka. Barycentrom sa v astronómii označuje ťažisko sústavy dvoch alebo viacerých navzájom sa obiehajúcich telies – je to bod, okolo ktorého telesá obiehajú.
Konstantin Batygin z Kalifornského technologického inštitútu (Caltech) a Fred Adams z Michiganskej univerzity (U-M) vypracovali štúdiu, podľa ktorej mal mladý Jupiter dva až 2,5-násobne väčší objem ako v súčasnosti. Vedecký žurnál Nature Astronomy štúdiu zverejnil 20. mája.
Kľúčová úloha pri vzniku Slnečnej sústavy
„Naším konečným cieľom je pochopiť náš pôvod. Presné porozumenie skorým fázam formovania planét nám pomôže rozlúštiť túto hádanku. Priblíži nás to nielen k pochopeniu vzniku Jupitera, ale aj celej Slnečnej sústavy,“ uvádza Batygin. Predpokladá sa, že kamenné planéty ako Merkúr, Venuša, Zem a Mars vznikli procesom akrécie (narastania), počas ktorého postupné hromadenie prachu, hornín a plynu vplyvom gravitácie vytvorilo planétu.
U plynných obrov sa aspoň spočiatku predpokladá rovnaký proces, keď však dosiahnu približne desaťnásobok hmotnosti Zeme, získajú dostatočne silnú gravitáciu na udržanie mohutného plynového obalu, a tak ho začnú hromadiť. Predpokladá sa, že tento proces prebehol na okraji Slnečnej sústavy, pretože v jej vnútornej časti nezostalo dostatočné množstvo materiálu.
Mnohí vedci považujú zrod Jupitera za jednu z kľúčových udalostí vzniku a usporiadania Slnečnej sústavy, je preto predmetom intenzívneho vedeckého záujmu. Na základe dostupných údajov sa preto usilujú zrekonštruovať podobu ranej Slnečnej sústavy v minulosti. Rekonštrukcia zvyčajne prebieha všeobecnými modelmi vytvorenými na základe pozorovaní planét Slnečnej sústavy i exoplanét. Ich vytvorenie si však vyžaduje množstvo odhadov a domýšľania, preto môžu byť značne nepresné.
Batygin a Adams zvolili iný prístup a študovali dva drobné mesiace Amalthea a Thebe, obiehajúce Jupiter v tesnej vzdialenosti. Pozornosť venovali najmä sklonu ich obežných dráh voči rovníku planéty. Predchádzajúci výskum dokázal, že sklon obežnej dráhy mesiacov možno využiť na rekonštrukciu histórie ich obehov Jupitera. Vedci tieto informácie následne využili na rekonštrukciu raného vývoja Jupitera.
Fascinujúce zistenia
„Je úžasné, že dokonca aj po štyri a pol miliarde rokov zostáva stále dostatok stôp umožňujúcich rekonštrukciu raných štádií existencie Jupitera,“ uviedol Adams. Výsledky ich výskumu ukazujú extrémne rýchly rast Jupitera v skorých štádiách vzniku Slnečnej sústavy – jeho objem dosahoval najmenej dvojnásobok jeho súčasného objemu.
Jeho magnetické pole bolo navyše v minulosti až 50-násobne silnejšie než v súčasnosti, keď podľa amerického Národného ústavu pre letectvo a vesmír (NASA) dosahuje 16- až 52-násobok intenzity magnetického poľa Zeme. Obrovskú silu magnetického poľa spôsobovala miera akrécie. Za milión rokov prúdil z akrečného disku na planétu materiál zodpovedajúci 1,2- až 2,4-násobku hmotnosti Jupitera.
Keď sa materiál okolo plynného obra rozptýlil, planéta sa vplyvom gravitácie zmrštila, čím výrazne znížila svoj objem a zároveň zvýšila rýchlosť svojej rotácie. Jupiter sa zmršťuje aj v súčasnosti, teplota jeho povrchu klesá, no súčasne stúpa teplota jeho jadra, ktoré teplo vyžaruje do okolia a planéta tak pomaly, ale isto stráca energiu.
Jupiter však ani pri väčšom objeme nikdy nemal dostatočnú hmotnosť na to, aby sa stal hviezdou. Na spustenie fúzie vodíka v jadre, čo je základný poznávací znak všetkých hviezd, by potreboval najmenej 85-násobne vyššiu hmotnosť.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku