Uhlárová z Depaul: Ľudia bez domova nie sú žiadne nuly, na ulici sa môže ocitnúť ktokoľvek z nás

Členovia súkromnej bezpečnostnej služby (SBS) zadržali 5. novembra pána Ľubomíra po tom, ako kradol fľašu alkoholu. Skončilo to jeho smrťou, jeden z policajtov, ktorý mal nasadené taktické rukavice, mal mužovi bez domova spôsobiť viacpočetné zranenia hlavy, tváre a iných častí tela. Vo štvrtok 30. januára našli bratislavskí mestskí policajti v oblasti Mlynské Nivy dobitého muža bez domova. Podľa jedného zo záchranárov boli jeho zranenia spôsobené ozbrojenými zásahovými jednotkami. 

Ako upozorňujú organizácie pracujúce so zraniteľnými skupinami obyvateľstva, takéto prípady, kedy dochádza k násiliu na človeku bez domova, nie sú ojedinelé. Stretávajú sa s nehumánnym zaobchádzaním, a to nielen zo strany bezpečnostných služieb alebo polície. Sú vystavení agresii, diskriminácii a nezáujmu.

Aj dnes, v roku 2025, sú označovaní slovami ako „bezdomovec“, „žobrák“, či „socka“. Ako upozornila Dominika Uhlárová za organizáciu Depaul, ide o hanlivé nálepky, ktoré ľudí bez domova stigmatizujú. To, čo ako spoločnosť podľa nej potrebujeme, je prestať sa deliť na „my“ a „oni“.

„Hranica medzi domovom a ulicou dokáže byť krehká, môže sa na nej ocitnúť ktokoľvek z nás. Svedčia o tom mnohé citlivé príbehy ľudí, ktorí sa obrátili na Depaul Slovensko počas 19 rokov fungovania organizácie,“ upozorňuje.

Platforma pre ukončovanie bezdomovectva, ktorej je Depaul členom, spustila petíciu za zaradenie šudí bez domova medzi chránené osoby. „Hoci presné štatistiky o násilných útokoch na ľudí bez domova na Slovensku nie sú verejne dostupné, viaceré správy a štúdie naznačujú, že táto skupina je vystavená zvýšenému riziku násilia a diskriminácie,“ vysvetľuje jeden z dôvodov vzniku petície.

Je správne označovať ľudí ako „bezdomovcov“, „žobrákov“?

Nie je to správne. Tieto nálepky oberajú človeka o jeho ľudskú dôstojnosť. Ľudia bez domova nie sú žiadne nuly, bezďáci, socky, ožrani a podobne. Sú to zraniteľní ľudia, ktorí v živote zažili náročné situácie a snažia sa ich prekonať. Mnohí sú veľmi empatickí, vzdelaní, zruční, nadaní a majú čo svetu ponúknuť, napriek svojej sociálnej situácii či znevýhodneniu.

Je prirodzené, že si na verejnosti skôr všimneme ľudí, ktorí zapadajú do stereotypnej predstavy o ľuďoch bez domova. Faktom však je, že to je približne 20 % ľudí bez domova. Zvyšných 80 % sú takzvaní „neviditeľní“. Chodia čisto oblečení, mnohí sú ekonomicky aktívni, na prvý pohľad nezapadajú do stereotypnej predstavy o ľuďoch na ulici. Starajú sa o svoj zovňajšok, no prespávajú v chatkách či nocľahárni.

Bez ohľadu na viditeľnosť, je dôležité vnímať v popredí človeka a jeho dôstojnosť. Nesúdiť a snažiť sa pochopiť, čo vážne sa v jeho alebo v jej živote udialo, že došlo až k strate domova.

Niektorí ľudia zvyknú tvrdiť, že ak niekto skončil na ulici, je za tým závislosť a „ten človek“ si to vybral. Je to pravda?

Zväčša je to rozpad vzťahov, delenie majetku po rozvode v neprospech partnera, zdravotné komplikácie, finančné problémy, strata zamestnania, diskriminácia z dôvodu príslušnosti k menšine a veľa ďalších dôvodov. Medzi ľuďmi bez domova sú aj seniori, aj mladí ľudia z centier pre deti a rodiny.

Nikto z nich si život na ulici dobrovoľne nevyberal. Hranica medzi domovom a ulicou dokáže byť krehká, môže sa na nej ocitnúť ktokoľvek z nás. Svedčia o tom mnohé citlivé príbehy ľudí, ktorí sa obrátili na Depaul Slovensko počas 19 rokov fungovania organizácie.

Ako v spoločnosti o tejto problematike komunikovať a naučiť svoje okolie, že takéto označenia sú znevažujúce a ponižujúce?

Slová ako „bezdomovec“, „bezďák“, „socka“ sa stali hanlivými nálepkami a stigmatizujú ľudí bez domova. Ako organizácia sa dlhodobo snažíme o zvyšovanie povedomia v oblasti scitlivovania jazyka, ktorý používame, keď hovoríme o ľuďoch bez domova a o témach bezdomovstva.

Považujeme za dôležité hovoriť o tom, že ľudia bez domova sú v prvom rade ľuďmi. Zabudnúť na delenie my a oni a snažiť sa vnímať, že sú to ľudia, ktorí prežili v živote sériu náročných udalostí a tie viedli k strate domova.

Môžeme človeku bez domova, ktorého len tak niekde stretneme, nejako pomôcť?

Pre väčšinu ľudí bez domova je veľmi vzácny prejavený záujem o to, ako sa majú, alebo len krátky, no úprimný rozhovor. Tá chvíľa je možno pre nás s domovom len krátkym momentom hektického dňa, no pre človeka na ulici môže znamenať veľa, najmä uznanie jeho dôstojnosti. Ľudskosť.

Keď si toto všetko uvedomíme a hovoríme o tom vo svojom okolí, veríme, že postupne ako spoločnosť budeme citlivejšie vnímať marginalizované skupiny ľudí. To významne pomôže aj k vyriešeniu ich nepriaznivej situácie.

Otvoriť galériu (5)

Pozri aj:

Homosexuálov prirovnáva k masovým vrahom, dotuje ho štát: Kuffovmu inštitútu poslal Erik Tomáš takmer 1,5…