Predpovedí o konci sveta už bolo mnoho, počuli ste však o Veľkom sklamaní? Takto sa označuje udalosť z 22. októbra 1844. Práve v tento deň, dnes presne pred 182 rokmi, mal podľa istého muža prísť na Zem Ježiš Kristus a zničiť ju ohňom. Keď sa tak nestalo, jeho prívrženci boli patrične sklamaní, vďaka čomu vzniklo práve toto pomenovanie.
správy od nás budete mať ako prví.
V 19. storočí sa v Severnej Amerike rozšírilo náboženské hnutie, ktoré presvedčilo tisíce ľudí, že koniec sveta sa blíži. Jeho zakladateľ William Miller predpovedal návrat Ježiša Krista a následnú skazu Zeme. Keď však očakávaná udalosť nenastala, veriaci neboli nadšení. Táto udalosť vošla do dejín ako „Veľké sklamanie“ a zásadne ovplyvnila ďalší vývoj hnutia známeho ako millerizmus. Píše o tom portál tvo.
Ako prišiel Miller k myšlienke konca sveta
William Miller bol farmár zo štátu New York. Po vojne v roku 1812 ho jeho skúsenosti doviedli späť ku kresťanskej viere. Študoval Bibliu a zameriaval sa najmä na jednu z kníh Starého zákona, a to Knihu proroka Daniela, v ktorej ho najviac zaujalo proroctvo o 2 300 dňoch. Miller sa ho rozhodol interpretovať tak, že považoval každý deň za jeden deň a po jeho výpočtoch dospel k presvedčeniu, že Kristov návrat nastane približne v roku 1843.
Toto šokujúce odhalenie si nenechal pre seba. Postupne ho začal šíriť prostredníctvom kázní, publikácií a verejných stretnutí. Významnú úlohu pri rozširovaní hnutia zohral kazateľ Joshua Vaughan Himes, ktorý pomohol zabezpečiť vydávanie náboženských novín a propagáciu Millerových myšlienok. Millerizmus tak postupne prekročil hranice miestnych komunít a získal desaťtisíce prívržencov v Spojených štátoch aj Kanade.
Prečo ľudia uverili Millerovým predpovediam?
Jednoducho povedané – pretože chceli v niečo veriť. Úspech hnutia súvisel s napätou spoločenskou situáciou. Prvá polovica 19. storočia priniesla hospodárske problémy, politické konflikty, spoločenské zmeny a náboženské spory. Mnohí ľudia hľadali istotu a nádej v presvedčení, že súčasné utrpenie sa čoskoro skončí.
Millerizmus bol súčasťou druhého veľkého náboženského prebudenia, počas ktorého vznikali nové náboženské skupiny a šírili sa intenzívne duchovné zážitky. Veriaci očakávali nielen Kristov návrat, ale aj koniec nespravodlivosti a začiatok nového sveta.
Pápeža označili za Antikrista
Významným centrom hnutia sa stala aj Kanada. V Toronte si prívrženci po odmietnutí zo strany tradičných cirkví vybudovali vlastné modlitebne. Verejnosť mala na tento krok rozličné reakcie. Niektorí neváhali pridať sa, iní neboli s touto myšlienkou stotožnení a odsudzovali ju. Millerizmus bol navyše výrazne protikatolícky, čo prispievalo k náboženskému napätiu. Dokonca jeho stúpenci označovali pápeža za Antikrista.
Toronto neskôr Miller navštívil aj osobne, a to v auguste 1844, teda len niekoľko mesiacov pred predpokladaným koncom sveta. Ľudia ho vítali s nadšením a vybehli do ulíc, aby šírili jeho posolstvo. Samotný zakladateľ hnutia tu pritom vystúpil na konferencii a vyhlásil, že keďže „pápežstvo naberá na sile“, Kristov návrat je blízko.
Viacerí ľudia skončili v ústave pre duševne chorých
Millerovská tlač informovala o viacerých údajných zázrakoch a zjaveniach, ktoré veriaci považovali za dôkaz správnosti svojho učenia. Kazatelia však nespoliehali len na tieto údajné pozitívne dôkazy, ale ľudia ich mali vidieť kričať a vyhrážať sa tým, ktorí veriť nechceli. Celý tento ošiaľ pritom zašiel tak ďaleko, že priaznivci tohto hnutia nevyvolali v ľuďoch len obavy, ale spustili paniku spojenú s apokalypsou, ktorá bola tak silná, že viacerí ľudia potrebovali odbornú pomoc.
V rokoch 1841 až 1848 súviselo približne 12 percent všetkých prijatí do Provinčného ústavu pre duševne chorých v Toronte s nejakou formou eschatologického rozrušenia, teda silného vzrušenia spojeného s vierou v posledné udalosti dejín sveta. Iba traja ľudia však boli prijatí so symptómami výslovne spájanými s millerizmom.
Miller stanovil až tri dátumy
Pôvodne pritom očakával Kristov návrat v marci 1843, neskôr však stanovil nový termín na marec 1844. Keď sa ani jedna predpoveď nenaplnila, niektorí nasledovníci stratili vieru. Mnohí však pokračovali v očakávaní a ďalší dátum, 22. október 1844, považovali za rozhodujúci.
V Kanade sa šírili fámy o ľuďoch, ktorí sa postili 40 dní, rozdávali všetok svoj majetok, nárokovali si hodnotné pozemky, ktoré chceli vlastniť po apokalypse, alebo sa očisťovali v zamrznutých vodách.
Ani v tento októbrový deň sa však nič z predpovedaných udalostí nestalo. Kristus sa nevrátil a svet pokračoval vo svojom obvyklom fungovaní. Pre veriacich to znamenalo vážnu krízu. Niektorí hnutie opustili, iní sa stali terčom posmechu a nepriateľstva. V Toronte dokonca rozhnevaný dav ohrozoval miestnu modlitebňu a jej kazateľ musel spolu s rodinou utiecť do Buffala.
Millerizmus nezmizol, len sa premenoval
Napriek neúspechu predpovede millerizmus úplne nezmizol. V roku 1845 sa v Albany konala konferencia, na ktorej sa jeho prívrženci pokúšali rozhodnúť o ďalšom smerovaní hnutia. Postupne vznikali nové skupiny, ktoré odlišne interpretovali biblické proroctvá a očakávaný Kristov návrat.
Z tohto prostredia sa neskôr rozvinulo aj adventistické hnutie. V 60. rokoch 19. storočia sa Ellen G. Whiteová spolu s ďalšími predstaviteľmi podieľala na vzniku Cirkvi adventistov siedmeho dňa, ktorá sa postupne rozšírila do viacerých krajín.
Hoci sa tak o tejto nepodarenej udalosti hovorí ako o „Veľkom sklamaní“, stále je ukážkou toho, že ak počas ťažkých čias ponúknete ľuďom nádej, existuje väčšia šanca, že uveria. Ľudia totiž už od počiatku potrebovali v niečo veriť a bohužiaľ, existovali tiež takí, ktorí to neváhali využiť.
Štěpán žije na 500-ročnom panstve v jednej z najkrajších oblastí sveta: Stará sa o záhradu aj o husiNajnovšie články
Nahlásiť chybu v článku