Vybrali sme sa na miesto, kde kedysi žilo vyše 1300 ľudí. V zaniknutej obci Horné Opatovce sa dodnes zachoval Kostol sv. Vavrinca a neďaleký cintorín. Počas našej návštevy sme objavili aj ruiny domov, ktoré pripomínajú život, ktorý tu kedysi pulzoval.
správy od nás budete mať ako prví.
Je nedeľné popoludnie a slnko sa už pomaly skláňa k horizontu. Autom pomaly prechádzame dlhými ulicami Ladomerskej Viesky, obce neďaleko Žiaru nad Hronom. Po pravej strane sa dvíhajú početné komíny priemyselného areálu, po ľavej míňame niekoľko nízkych budov. Za nimi na nás čaká už len húština.
Odbočujeme doľava a podľa informačnej tabule pokračujeme ku Kostolu sv. Vavrinca. Asfalt strieda panelová cesta a za niekoľkými zákrutami sa nám otvára kontrastný pohľad: na jednej strane skládky odpadu, na druhej kostol. Sme na mieste. Tu sa začína naše spoznávanie zaniknutej obce Horné Opatovce.
Kostol ako tichý svedok katastrofy
Vystupujeme z auta a ako prvé nás zaujme všadeprítomné ticho. Prerušuje ho jedine občasné krákanie vrán a hluk z neďalekého závodu. Ten sa nám na každom kroku pripomína aj výhľadom na komíny.
Naše prvé kroky vedú ku kostolu, ktorý ako jediný zotrval v zaniknutej obci. Tú v roku 1969 administratívne zrušili a jej územie pričlenili k Žiaru nad Hronom ako mestskú časť. Oproti minulému roku sa kostol príliš nezmenil. Aj dnes ho obkolesuje plot s tabuľami upozorňujúcimi na zákaz vstupu. Denník Pravda v septembri 2026 priniesol reportáž s výpoveďami niekdajších obyvateľov Horných Opatoviec, podľa ktorých labilná pôda pod kostolom narušila jeho statiku. Mesto Žiar nad Hronom predtým uviedlo, že k problému so statikou prispieva aj spodná voda. Preto tak ako celej obci v minulosti, dnes už aj kostolu hrozí zánik.
Pokračujeme ďalej po obvode kostola, smerom k zarastenej ploche. Od neďalekých skládok vanie nepríjemný puch rozkladu. V podobnom stave sa nachádza pôda okolo kostola – premočená, udupaná a nerovná. Spomedzi kríkov na nás vykuknú odpadky. Ťažko povedať, či ide o pozdrav zo skládky, alebo o pozostatok z domov, ktoré tu predtým stáli. O niečo ďalej nájdeme základy niekoľkých z nich. Tu kedysi žili ľudia, ktorých vysťahovali v dôsledku ekologickej katastrofy.
Ekologická katastrofa zničila celú dedinu
Niečo viac o krátkych dejinách Horných Opatoviec sa dozvedáme v skleníku neďaleko kostola. Stojí na neveľkej ploche pri parkovisku a vnútri hostí stôl s maketou pôdorysu niekdajšej obce. Na stole stoja modely desiatok domov, v ktorých ešte v 60. rokoch žilo 1380 obyvateľov.
Pamätná tabuľa v skleníku približuje dôvod zániku obce: „Pútniku, postoj chvíľu na tomto mieste piety, odovzdaj odkaz potomkom, že mŕtva obec tu leží, zničením životného prostredia.“ Poslední obyvatelia opustili dedinu v roku 1969 po tom, ako im popolček z blízkej továrne zničil ovzdušie aj pôdu.
Osud Horných Opatoviec sa začal meniť po výstavbe Závodu SNP v Žiari nad Hronom. Továreň slúžila na výrobu hliníka, no nedostatočná kontrola emisií rýchlo viedla k problémom. Redaktorka denníka SME Ela Rybárová v podcaste vyspovedala niekoľko ľudí, ktorí v tom čase bývali v obci. Tí si ako prví všimli nad hlavami veľký čierny mrak, ktorý sa šíril smerom od Žiaru.
Smutným dejinám Horných Opatoviec sa venuje aj reportáž STVR, v ktorej miestni spomínajú na posledné roky v dedine. Ako tvrdia, pre sadze z továrne nemohli umyť začiernené okná a znečistené prostredie otrávilo aj pôdu. Na zlú kvalitu vzduchu hneď reagovali aj včely, ktoré rýchlo hynuli. Problémy mal aj dobytok: „Ráno vyhnali na pašu kravy. Večer museli ísť po ne na vozoch, lebo sa nevedeli postaviť na nohy,“ spomenula v článku pani Mária.
Na emisie z továrne doplatili aj ľudia. Nebezpečné látky ako exhaláty fluóru, dechty, oxid uhoľnatý či prach s obsahom oxidu hlinitého a uhlíka zhoršovali zdravie najmä u detí. Tým sa mali kriviť chrbtice a problémy mali aj so zubami. Ako informuje STVR, ekologicky čistejšiu formu výroby hliníka priviedla do Žiaru až nórska spoločnosť, ktorá sa v závode usídlila koncom 80. rokov.
Pretrvávajúce problémy napokon vyriešila vláda. Tá koncom 50. rokov prvýkrát začala hovoriť o vysťahovaní obyvateľov Horných Opatoviec. K finálnemu kroku pristúpila o 10 rokov neskôr, keď z obce odišli poslední ľudia. Dnes na mieste ich príbytkov stojí len kostol, ruiny, skládky odpadu a neďaleký cintorín.
Zánik obce pripomína cintorín
Počas našej prechádzky okolo kostola sme vonku nestretli ani živú dušu. Hoci je nedeľa, omše v kostole neprebiehajú a o kultúrnom programe v zaniknutej obci sa takisto nedá hovoriť. Jediný náznak civilizácie sme postrehli, keď okolo parkoviska preletela biela dodávka. Tá sa však povyše hneď otočila a pokračovala nazad smerom do Žiaru. Ani drevený bufet s nápisom „Káva“ dnes už nepriláka návštevníkov – aj ten je predsa zatvorený.
Zo skleníka s pamätnými tabuľami sa presúvame vyššie, smerom ku skládkam. Štrková cesta nás dovedie k dvom opusteným budovám. Z jednej zostali len holé múry, druhá zas pôsobí zachovalejšie. Má dokonca novšie plastové okná. Aj odtiaľto vidíme komíny závodu, ktorý výrazne ovplyvnil osud obce.
Vyruší nás brechot psov, a tak pokračujeme nadol k rázcestiu. Na križovatke medzi zaniknutou obcou a hlavnou cestou natrafíme na drevený kríž. Takéto symboly sa v minulosti stavali na miestach križovatiek a pustovníkov mali chrániť pred zlými silami. Zaniknutým Horným Opatovciam však nepomohla ani duchovná ochrana.
Počuli sme, že niekde v týchto miestach by sa mal nachádzať starý cintorín, ďalší pozostatok obce. Vyberieme sa teda cez cestu a popri zákrute natrafíme na autobusovú zastávku. Keďže z nej vedú schody priamo k továrni, slúži aj na prepravu robotníkov. Mnohí z nich cestou do práce prechádzajú aj okolo zničenej brány cintorína. V čase našej návštevy tam však žiadna sviečka nehorí, pietne miesto pôsobí skôr opustene.
K cintorínu prichádzame smerom od hlavnej cesty. Hneď na začiatku nás privíta ďalšia pamätná tabuľa: „Tu mĺkvo strážime pamiatku na Horné Opatovce,“ hlási vyblednutý nápis.
Vchádzame do neveľkého areálu, kde nás už vítajú vysoké náhrobné kamene. Väčšina z nich ešte nesie mená majiteľov hrobov, iné sú už zničené alebo zvetrané. Na niekoľkých dokonca nachádzame fotografie zosnulých.
Hroby na cintoríne sú roztrúsené po celom areáli, uličky medzi nimi by sme hľadali márne. Návštevníkom slúži na oddych jediná lavička pod stromom, symbolicky namierená rovno na areál priemyselného závodu.
Vo východnej časti cintorína si všímame starú tehlovú budovu. Vstup do nej je zatarasený krovím a múry sa už rozpadajú. Ktovie, či v minulosti slúžila trúchliacim ako miesto rozlúčky so zosnulými? Nachádzame sa dosiaľ najbližšie k žiarskemu závodu – od komínov, ktoré sa predtým pričinili o zánik Horných Opatoviec, je to odtiaľto len pár metrov chôdze.
Je krátko po piatej večer a na závod i hroby dopadajú posledné lúče slnka. Cestou k autobusovej zastávke míňame ošumelú bránu cintorína. Od zániku Horných Opatoviec uplynulo takmer 60 rokov a stopy po niekdajšom živote postupne miznú. Kostol, cintorín a niekoľko ďalších pozostatkov dnes pripomína obec, ktorá musela ustúpiť priemyselnému znečisteniu. Otázkou zostáva, ako dlho sa ich ešte podarí zachovať.
Nahlásiť chybu v článku