Mierili na ňu zbraňou, mučili ju a takmer zabili. Abramović bola posadnutá umením: Chcela zistiť, čoho sú ľudia schopní

Performance art nie je divadlo, tanec ani herectvo. Preto performatívny akt a dielo nepotrebuje javisko ani galériu. Nemá scenár – nikto nevie, ako sa skončí, a nevzniká preto, aby sa znovu opakovalo. Tento surový a neopakovateľný druh umenia potrebuje len umelca, ochotného položiť život pre dielo.

Keď Marina Abramović v 60. rokoch študovala v Belehrade, tento žáner bol vo svete ešte relatívne neznámy. Abramović bola mladou výtvarníčkou v niekdajšej Juhoslávii a dielo tvorila v podobe plátna a obrazov. No čoskoro ju začali fascinovať iné médiá – najprv zvuk, potom telo a napokon sila samotného vystúpenia.

Telo ako nástroj

Uvedomila si, že umenie nemusí zostať na plátne, a že divák nemusí byť „iba“ divákom. Napadlo jej, čo všetko je možné, ak sa divák stane priamou súčasťou diela. Vtedy položila základy žánru, ktorý dovtedy nemal uznania a počas nasledujúcich desaťročí z neho spravila globálny fenomén.

Dnes má Abramović 78 rokov a za sebou umeleckú kariéru, v ktorej svoje telo premenila na nástroj a do tvorby vložila celý svoj život. Stala sa objektom a odovzdala divákom moc nad vlastným bezpečím. Nechala do seba rezať nožom a 700 hodín sedela v tichu bez pohnutia, len aby mohla skúmať napätie medzi pohľadom a blízkosťou. Umenie odmietla predstierať – nechala ho, nech cez ňu žije. Ako hovorí pre stir world:

Objavila som nové médium a naplnilo ma to viac ako čokoľvek, čo som bola schopná vytvoriť v dvojrozmernej forme na plátne v ateliéri.

Vďaka surovosti a brutálnosti niektorých aktov mnohí umelkyňu odsúdili, a pretože mnohé jej diela zahŕňali bolesť a utrpenie, viacerí ju zase hanlivo označili za masochistku či satanistku. Niektorí jej dielo úplne odmietajú a tvrdia, že je zlo samotné.

Nikto však nedokáže odtrhnúť zrak, keď ju vidí naživo.

Robte si so mnou, čo len chcete (Rhythm 0)

V jednom zo svojich prvých aktov s názvom Rhythm 10 (1973) hrala mladá Abramović krutú ruskú hru a opakovane sa pokúšala trafiť nožom prázdny priestor medzi vlastnými prstami. Nahrávala zvuk, ktorý nôž vydával, pričom sa opakovane netrafila a dorezala si pritom celú ruku. Prestala až vtedy, keď mala na ruke 20 poranení.