Rosie Naive Art: Inšpiráciu čerpám z hlúposti, zdrojov je požehnane. Medveďov sme sa nikdy nebáli, nie je na to dôvod

Chcela predávať v trafike a čítať si časopisy, snívala o tom, že bude princeznou a istý čas premýšľala aj nad tým, že sa stane veterinárkou. Ružena Babicová sa napokon vydala iným smerom. Dnes je známa ako Rosie – umelkyňa a žena, ktorá zachraňuje salamandry pred autami.

„Hlboko v horách sme poznali všetky studničky, vedeli sme, že nemusíme so sebou nosiť vodu, pretože sme poznali miesta, kde sa dalo napiť. Vedeli sme, kde rastú huby aj lesné maliny. Nikto sa nebál medveďov, ktoré tam žili, brali sme ich ako súčasť prírody, ľudia len občas spomenuli, že v malinčí stretli medveďa, tak si treba pískať,“ spomína na svoje detstvo.

Lásku k umeniu – v sebe, rovnako ako tú k prírode -, pestuje celý život. Pochádza z rodiny, kde každý niečo kreslil, maľoval, vyrezával, alebo plietol. Kým jej obrazy najčastejšie zobrazujú „láskavé oblé krajiny, ktoré vyžarujú šťastie“, digitálna forma sa uberá iným smerom. „Keď mám pocit, že potrebujem dať zo seba von nejaký hnev alebo frustráciu, zoberiem tablet a vykreslím sa z toho. Humor pomáha aj mne, nielen mojim followerom,“ hovorí Ružena, ktorú na Instagrame ľudia poznajú ako Rosie Naive Art.

V kresbách na sociálnej sieti najčastejšie zobrazuje Red, ktorá je jej alteregom. Dievčatko pripomínajúce Červenú Čiapočku sa kamaráti s medveďmi, vlkmi alebo so zajacmi, čím Rosie odráža svoj vnútorný svet. „Red je feministka. Nikdy nebude vystupovať ako submisívna postavička, ktorá sa bojí vlka. Ona je tá, ktorá ho chráni,“ odkazuje.

Ružena Babicová je piatou respondentkou v sérii rozhovorov so ženami z verejného života, ktoré hýbu spoločnosťou. Hovorí o svojom umení, o tom, čo ju inšpiruje, vysvetľuje, prečo sa v dielach nevyhýba vulgarizmom, opisuje situáciu v kultúre a kriticky hodnotí stav prírody na Slovensku a postoj ľudí k nej.

„Ja sa tak hanbím, že sa správame ako barbari a rozpredávame svoju krajinu štýlom po nás potopa. Ibaže po nás nebude len potopa, ale aj sucho,“ hovorí.

Čím ste túžili byť ako malé dievčatko?

Mne sa veľmi páčili tety trafikantky. Sedeli v tých malých búdkach a mohli si čítať všetky časopisy, ktoré mali v ponuke. Dream job. Ale chcela som byť aj princeznou.

A ešte som si predstavovala, že by som mohla byť veterinárkou, aj som sa tým smerom kus života uberala, kým som nezistila, že prijímačky sú aj z fyziky.

Ako ste objavili svoj vzťah k prírode?

Mala som šťastie, že som vyrastala na okraji mesta, ktoré je celé obkolesené divokými lesmi Podpoľania a že som mala v detstve kamarátov, s ktorými sme trávili veľa času výletmi do prírody. Tam človek automaticky nasával lásku k stromom, pramienkom, rakom, ktoré žili v potoku.

Hlboko v horách sme poznali všetky studničky, vedeli sme, že nemusíme so sebou nosiť vodu, pretože sme poznali miesta, kde sa dalo napiť. Vedeli sme, kde rastú huby aj lesné maliny. Nikto sa nebál medveďov, ktoré tam žili, brali sme ich ako súčasť prírody, ľudia len občas spomenuli, že v malinčí stretli medveďa, tak si treba pískať.

Potom sa mesto rozrástlo a ľudia urobili vrty a vodu stiahli do vodovodov a studničky zanikli. Už tam viem len o jedinej funkčnej.

Kedy a ako u vás prišiel podnet začať tvoriť umenie?

Umenie ma bavilo vždy. Milovala som galérie. Keď som žila v Anglicku, takmer každý víkend som strávila pár hodín v národnej galérii, resp. v Tate Gallery v Londýne.

A vyrástla som v rodine, kde si každý niečo kreslil, maľoval, vyšíval, plietol, alebo vyrezával. Bežne som cez prázdniny sedávala za stolom v starkinej kuchyni a kreslila som si, a starký, sediac vedľa mňa, vyrezával jemné intarzie a pískal si pri tom.