Svoje o tom vie Valencia Nikola Wawreková. Bipolárno-afektívna porucha a ďalšie ťažkosti sa u nej prvýkrát prejavili už na strednej škole. Odvtedy prešla dlhú cestu a napriek tomu, že to neraz ani dnes nie je ľahké, pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ona sama. Pracuje pre občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu a ukazuje, že ľudia trpiaci psychiatrickými ochoreniami nie sú blázni. Stať sa to môže komukoľvek a kedykoľvek.
Náročná cesta dnes 26-ročnej Valencie začala ešte počas strednej školy, keď sa objavili prvé panické ataky. Bála sa opustiť vlastný domov a chodiť do školy. Rozvinula sa u nej agorafóbia, bojovala s bulímiou a anorexiou a lekári jej diagnostikovali aj hraničnú poruchu osobnosti a bipolárno-afektívnu poruchu.
Napriek tomu však ukazuje, že aj človek trpiaci psychiatrickými ochoreniami môže byť silnou osobou. Vyštudovala estetiku na Univerzite Komenského. V súčasnosti píše rigoróznu prácu a je členkou občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu. Ak má čas, zbehne vypomôcť ako dobrovoľník do nocľahárne Depaul. Okrem toho pracuje ako knihovníčka. Voľný čas jej vypĺňa čítanie kníh či tvorba vlastnej prózy a poézie.
V rozhovore s Valenciou Nikolou Wawrekovou sa dozviete:
- Aká bola jej cesta k diagnóze?
- Aká bola jej skúsenosť s pobytom v psychiatrickej liečebni?
- Dokážu psychiatri na Slovensku pacientovi naozaj efektívne pomôcť?
- Ako je to so vzťahmi a s prácou v súvislosti s psychiatrickými ochoreniami?
- Ako by sa mali ľudia starať o svoje duševné zdravie?
Aká bola cesta k diagnózam? Ako sa to všetko začalo, čo bol nejaký „bod zlomu“ a ako diagnostika prebiehala?
Bod zlomu nastal už na strednej škole. Mala som problém vystupovať pred spolužiakmi. Začala som mávať panické ataky a bála som sa chodiť do školy. V tom čase sa mi rozvinula aj agorafóbia (strach z otvorených priestorov), ktorá mi znemožňovala opustiť vlastný domov. Zo školy a do školy som vedela ísť jedine autom. Mala som úzkosti, panické ataky a depresiu. Rozhodla som sa vyhľadať psychiatra. V tom čase som nevedela, že sa toto všetko vyvinie do tak závažnej diagnózy, akú mám.
Bol mi nastavený iba jeden liek, čo je vtipné, vzhľadom na to, že dnes užívam asi 8 farmaceutík. Neskôr som sa presťahovala do Bratislavy, kde som začala študovať. V tomto období som sa začala sebapoškodzovať, čím mám na mysli rezanie sa a pálenie cigaretami. Opäť som vyhľadala lekárku, ktorá prišla s diagnózou bipolárno-afektívna porucha a hraničná porucha osobnosti. Keď som prišla domov, začala som si o tom čítať na internete. Bola som zdesená a začala som plakať. Pochopila som totiž, že mám diagnózu na celý život.
Odmietala som brať lieky, hnusilo sa mi to. Cítila som sa ako chorý jedinec, ako nejaký vydedenec spoločnosti. Diagnostike predchádzalo psychologické vyšetrenie trvajúce asi dve hodiny a psychiatrická konzultácia. Dokonca som mala problém tomu tak uveriť, že som si vyžiadala radu druhého lekára, žiaľ, ten mi ochorenia potvrdil. V skratke, prijatie diagnózy bolo mnoho plaču, postupne som si totiž uvedomila, ako veľmi to bude ovplyvňovať môj budúci život, vzťahy, rodinu, priateľstvá, štúdium, uplatnenie po škole a mnohé iné existenčné otázky.
Uvedomuje si človek s diagnózami, že niečo nie je v poriadku? Ako sa počiatky ochorení prejavovali u vás?
Stala som sa viac utiahnutou, nevedela som, ako odkomunikovať problémy a pocity, ktoré ma trápili s rodinou. Cítila som sa osamelá a nepochopená. Veľa času som spala, pretože vtedy ma nič netrápilo. To škaredé prišlo až ráno, keď som strácala motiváciu fungovať ako bežný človek. Keď som pociťovala depresiu a úzkosti, stratila som apetít a chuť sa osprchovať, či vôbec hýbať. Bolo to paralyzujúce. Hlava mi fungovala na plné obrátky, úzkosť tomu dopomáhala. Určite som si to uvedomovala.
Spomínate, že ste absolvovali pobyt v psychiatrickej liečebni. Aká bola vaša skúsenosť?
Áno, absolvovala, mala som depresívnu epizódu a sebapoškodzovala som sa. Prvé dni som sa cítila tak, že tam nepatrím. Opakovala som si, že mám triezvy a zdravý rozum, nevedela som, čo na tomto mieste robím. Protivilo sa mi podávanie liekov, kedy som ako malé dieťa musela vyplaziť celý jazyk sestričke a urobiť dlhé á. Ľudia na oddelení boli otravní, človek nemal čas pre seba, ani si len prečítať knihu, lebo mal neustále niekoho za chrbtom. Ja som si dokonca vyrobila ceduľku a dala ju pred seba. Bolo na nej: „Nerušiť, čítam si!“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako plus vnímam režim na oddelení. Je to kvázi taký oddych od uponáhľaného života. Ráno sa zobudíte, máte rozcvičku, potom čakáte na obed, neskôr čakáte na terapiu, večer hráte karty. Ako nedostatok vnímam, že neodhadli koncentráciu lítia v mojej krvi, ktoré mi bolo nasadené v nemocnici. Nasledujúce dni som vyzerala ako človek s Parkinsonovou chorobou, čo bolo spôsobené veľkou dávkou lítia pre moje telo a váhu.
Ako druhý nedostatok by som určite vytkla správanie lekárky, ktorej som sa zdôverila s veľmi osobnou a traumatickou skúsenosťou. Napísala som jej to na papier. Sľúbila, že za mnou na oddelení ešte príde. Dala mi nádej, že si ma konečne niekto vypočuje. Nasledujúce dni ma iba obchádzala, žiaden rozhovor sa nekonal. Bolo to pre mňa veľké sklamanie a zbytočné zdôverenie sa.
Dokážu psychiatri na Slovensku pacientovi naozaj efektívne pomôcť? V čom by to mohlo byť lepšie?
Záleží od osobných skúseností. Takto kompletne za celú psychiatriu sa vyjadriť neviem. Myslím si, že sú edukovaní, čo sa týka nastavovania farmaceutickej liečby. Druhou vecou je už tá ľudská stránka. Mne napríklad na mojom bývalom psychiatrovi vadilo, že vtipkoval v neadekvátnych situáciách, zároveň však vedel vynikajúco nastaviť farmaceutiká a sledovať, ako sa moja diagnóza vyvíja. Verím, že voči zahraničiu máme stále čo dobiehať. Mám pocit, že čo sa týka destigmatizácie psychiatrických ochorení, tak na tom sú lepšie Čechy.
Liečili ste sa aj kvôli agorafóbii. Ako pristupujú lekári na Slovensku k fóbiám? Ako vyzerala liečba vo vašom prípade?
Najlepšia vec, akú môže podľa mňa človek urobiť, je postaviť sa voči vlastnému strachu. Uvediem príklad. Ja som napríklad mala fóbiu z mestskej hromadnej dopravy a nákupných centier. Jeden deň som si uvedomila, že takto už fungovať nemôžem. Nahnevala som sa na fóbie. Vedela som, že tomu musím čeliť. A tak som stála pred nákupným centrom, hlboko som sa nadýchla a vošla dnu. Toto som praktizovala niekoľkokrát, až kým som sa úzkosti nezbavila. Je to aj trošku asi o tom vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Nie je to ľahké, to nevravím. Ale funguje to.
Aký je najhorší a najlepší zážitok súvisiaci s vašimi diagnózami?
Najhorší zážitok je zrejme to, keď som počas výletu odpadla na priechode pre chodcov v Prahe. Bola som dezorientovaná. Mala som na sebe vybíjanú koženú bundu. Doplazila som sa do parku, kde ma panický záchvat neprechádzal, prešlo okolo mňa nespočetne veľa ľudí, no nikto sa ma neopýtal, či som v poriadku. V tej chvíli som si uvedomila, aké to asi je, byť pre ľudí neviditeľný, hlavne, ak majú predsudky.
Druhý najhorší zážitok je pokus o samovraždu, konkrétne išlo o obesenie. Dodnes mi z toho behá mráz po chrbte, ako blízko som mala k tomu tu nebyť. Najlepší zážitok je to, že som našla komunitu ľudí, ktorí prežívajú podobné skúsenosti a cítim v nich akúsi tichú oporu. Mám na mysli občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu. Som nesmierne vďačná, že som sa mohla stať členkou združenia a podieľať sa na zlepšovaní života ľudí, ktorí majú psychiatrické ochorenie.
Ako to vníma vaša rodina, priatelia, kolegovia?
Rodine som o tom, že mi niečo je, veľmi dlho klamala, bála som sa reakcie, bála som sa, že ma budú brať ako menej hodnotnú. Keď som sa im otvorila, môj život začal mať inú kvalitu, nemusela som totiž nič skrývať, plus som mala za sebou ľudí, ktorí ma chránia a sú mi oporou. O niekoľko priateľov som prišla, nemali pochopenie pre moje dlhodobé depresie a to, že som sa im nebola schopná ozvať.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Dnes mám priateľov, ktorí vedia, že ak preruším komunikáciu na dva mesiace, tak aktuálne určite riešim osobný život a aj svoje duševné zdravie bez toho, aby si mysleli, že ma nezaujímajú. Moja kolegyňa je veľmi chápavá. Mám pocit, že občas má naozaj dostatok trpezlivosti a neprekáža jej, že niekedy potrebujem niečo počuť aj dvakrát. Vie, že občas som zmätená a hlavou inde. Vie, že sú dni, kedy som menej výkonná, a naopak dni, kedy stratený čas doženiem. Je to veľmi ohľaduplný človek, ktorého si nesmierne vážim. Ďakujem ti, Anna.
Môže sa človek z takých ochorení vyliečiť a žiť bežným životom? Musí brať lieky po celý život?
Musím povedať, že bipolárno-afektívna porucha, žiaľ, patrí medzi ochorenia, ktoré vyžadujú celoživotné sledovanie odborníkom a tiež užívanie farmaceutík. Jestvujú však aj ľudia, ktorí sú skôr menšinou, no darí sa im funkčne žiť aj bez liekov. Mnohí sa uchýlia k meditačným praktikám či prírode ako liečiteľovi. Mnohí hľadajú alternatívnu liečbu, skúšajú ezoteriku a jej postupy či metódy.
Ako je to so vzťahmi? Ak niekoho spoznáte, upozorňujete ho vopred na to, že máte bipolárno-afektívnu poruchu a ďalšie diagnózy?
Tým, že ja som vo svojom živote veľmi dlho mlčala o svojich ochoreniach, tak posledný rok zažívam čosi ako otvorenie sa verejnosti. Hovorím o tom na svojom Instagrame, hovorím o tom priateľom, aby mi vedeli lepšie porozumieť, taktiež na to využívam Facebook, kde som sa nedávno nehanbila zverejniť video, na ktorom sa spovedám z vlastného duševného zdravia. V krátkosti povedané, určite to neskrývam. Ukazujem to, aby ľudia vedeli, že nie sú na svete sami, ale takýchto je nás mnoho.
A čo práca? Dokáže si nájsť človek s bipolárno-afektívnou poruchou či agorafóbiou zamestnanie? Musí zamestnávateľovi diagnózy oznamovať?
Čo sa týka oznámenia zamestnávateľovi, tak nie, nie som povinná. Ak sa však na to človek cíti, treba nájsť a vystihnúť vhodnú chvíľu na osobný rozhovor, hlavne vtedy, pokiaľ jestvujú isté aspekty vplývajúce na výkon jeho práce. Áno, človek sa dokáže zaradiť do bežného života, je to však veľmi individuálne. Niekoho stav si vyžaduje poberanie invalidného dôchodku či prácu v chránenej dielni. Ja osobne si však všímam, že sme ako ľudia veľmi priateľskí a kreatívni. Potrebujeme však svoj kľud a režim.
Stretávate sa s predsudkami? Ak áno, ako ich riešite a ako sa k nim staviate?
Áno, ľudia ma už nazvali psychopatom, bláznom, chorou hlavou. Týmito slovami mi chceli ublížiť a dať mi najavo, že nepatrím do kolektívu alebo, že patrím na okraj spoločnosti. Dnes som sa však už naučila takýmto toxickým rečiam čeliť a rýchlo ich odignorovať. Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú problém sami so sebou.
Čo by mali ľudia podľa vás o duševnom zdraví vedieť? Čo by ste im odporúčali? Aké kroky by mali podniknúť, ak majú strach, že oni sami alebo niekto blízky trpí duševným ochorením?
Určite by sa zišlo poznať aspoň základné príznaky úzkosti či depresie, ktoré sú veľmi častým javom. Veľakrát zdôrazňujem, že psychiatrické ochorenie sa môže objaviť kedykoľvek a u kohokoľvek. Depresia môže počas života postihnúť každého z nás. Nezaškodilo by byť v živote pripravený i na takéto obdobia, vedieť reagovať a vyhľadať pomoc. Mať aspoň maličký prehľad o tom, čo sa so mnou môže teoreticky diať.
Ako by sa ľudia vo všeobecnosti mali starať o svoje duševné zdravie? Čo sa osvedčilo vám?
Osvedčilo sa mi zaspávanie o tej istej hodine. Komunikácia s rodinou, i keď sa mi nie vždy chce. Abstinencia a pobyt na čerstvom vzduchu. Ale ako hlavné by som uviedla schopnosť sa odmeniť. Mám na mysli schopnosť vnútorne si poďakovať a odmeniť sa drobnosťou. Vnímať nie len to zlé, čo sme pokazili, ale všímať si malé kroky vpred a naše úspechy. Nikto to za nás neurobí lepšie ako my.
Viac užitočných informácií nájdete na stránke Psychiatria nie je na hlavu, na rovnomennom Facebooku alebo na Instagrame. Nezabúdajte, vo svojom trápení nemusí byť nikto sám. Každý má možnosť vyhľadať psychológa, či v prípade potreby psychiatra. Bezplatnú pomoc prostredníctvom mailu, chatu či telefónu poskytne napríklad Krízová linka pomoci (IPčko). Obrátiť sa môžete aj na Linku dôvery Nezábudka (0800 800 566) alebo Linku detskej istoty LDI (116 111).
Nahlásiť chybu v článku