Ferdinand von Zeppelin sa narodil do významnej rodiny, grófovi Friedrichovi von Zeppelinovi a jeho manželke Amélie Macaire. Vyrastal vo švajčiarskom Konstanzi a neskôr šiel študovať na polytechnickú vysokú školu v Stuttgarde. V roku 1855 nastúpil do vojenskej školy v Ludwigsburgu a po škole sa pridal k vojsku. Vo vojsku sa mu darilo a získal si uznanie mnohých, nebola to však schopnosť bojovať a ukrývať sa pred nepriateľmi, ktorá ho preslávila najviac.
Zeppelin mal 61 rokov, keď v roku 1899 zostrojil svoju prvú vzducholoď. Trvalo však ešte rok, kým sa vzducholoď LZ 1 vzniesla do vzduchu. Bola dlhá 128 metrov a vo vzduchu sa vznášala 17 minút. Nemecká vláda doteraz Zeppelina podporovať odmietala, no keď videla jeho úspech, rozhodla sa, že projekt predsa len bude financovať.
Zeppelin si získaval čoraz viac uznania a pred prvou svetovou vojnou o ňom a jeho vzducholodiach vedeli už všetci. Jeho najslávnejším projektom sa stala vzducholoď s názvom LZ 129 Hindenburg. Išlo o jednu z najväčších vzducholodí, aké boli zostrojené a naproti prvému, 17 minút trvajúcemu letu, táto dokázala doletieť omnoho ďalej a na palube niesla dokonca aj pasažierov. Prvý let vykonala vzducholoď Hindenburg 4. marca v roku 1936 pod taktovkou nemeckej leteckej spoločnosti Deutsche Zeppelin Reederei.
Pýcha tretej ríše
Hindenburg pôsobil na oblohe 14 mesiacov a vykonaných bolo celkovo 63 letov, až do osudného dňa, 6. mája v roku 1937. Loď Hindenburg mala byť pôvodne dlhá o niečo viac ako 248 metrov, napokon však bolo nutné z dĺžky trochu ubrať, aby sa zmestila do hangáru pri jazere Lakehurst. Konštrukcia bola vyrobená z duralumínu, zliatiny, ktorá sa pred prvou svetovou vojnou začala vo veľkom využívať najmä práve v letectve. 15 prstencov bolo z vonkajšej strany obopnutých hodvábom a z rovnakého materiálu boli aj vrecia naplnené plynom, ktoré mali loď nadnášať. Hodváb bol ošetrený špeciálnou zmesou, ktorá mala ochrániť plyn pred prehrievaním a žiarením.
Interiér Hindenburgu bol plne vybavený tak, aby čo najlepšie poslúžil pasažierom, nachádzala sa tu dokonca aj jedáleň či fajčiarsky salónik. Výraznou zmenou mal byť fakt, že sa uvažovalo nad využitím hélia. Hélium však bolo ťažko dostupné, kým vodík bol využívaný celkom bežne a bol ľahko dostupný. Na rozdiel od vodíka, hélium navyše nebolo horľavé, bolo by teda omnoho bezpečnejšou alternatívou. Hindenburg chceli za pomoci hélia aspoň dvihnúť do vzduchu, Amerika však vydala zákaz, ktorý znemožňoval export hélia. Stavitelia vzducholode sa tak museli zmieriť s vodíkom a konštrukciu upraviť.
Vzducholoď sa napokon podarilo dokončiť aj bez hélia a konštruktéri si mysleli, že sa im podarilo prísť na to, ako bezpečným spôsobom využívať namiesto hélia vodík. Vzducholoď vykonala ešte niekoľko skúšobných letov, kým sa ju napokon odhodlali vyslať na 6 598 kilometrov dlhý let okolo Nemecka. O niečo neskôr boli schválené aj niekoľkodňové transatlantické lety, v rámci ktorých Hindenburg letel z letiska Friedrichshafen až do Ria de Janeiro.
Let v Hindenburgu bol oveľa pohodlnejší a omnoho rýchlejší ako akákoľvek plavba loďou. Pasažieri si mohli užívať pohodlie kajút, dobré jedlo v jedálni a na palube dokonca hral aj hudobník na klavíri. Nikto z 97 pasažierov ani len netušil, že to všetko sa čoskoro skončí obrovským nešťastím. Vzducholoď vyrazila z Frankfurtu 3. mája o 7:16 večer a nad Atlantik dorazila krátko po druhej v noci. Do Lakehurstu mal Hindenburg doraziť 6. mája o 6:00 ráno, kvôli nepriaznivým poveternostným podmienkam sa však pristátie muselo presunúť až na 18:00. O 16:15 už vzducholoď krúžila nad Lakehurstom, počasie sa však nezlepšovalo. Až o 19:08 dostala vzducholoď znamenie, že môže pristáť.
Osudový pristávací manéver
Začal sa pristávací manéver, počas ktorého zo vzducholode v malých množstvách vypúšťali vodík. Chvost vzducholode bol však stále priťažký a bolo potrebné ju vyrovnať. Kapitán prikázal vypustiť z lode 1 100 kilogramov vodného balastu a ešte viac vodíka. Ani tieto opatrenia však nepomohli a nakoniec musel vyslať 6 členov posádky do prednej časti lode, aby svojou váhou jej úroveň dorovnali.
Do karát im nenahrával ani nepriaznivý vietor, ktorý počas pristávania navyše menil smer. Počasie sa opäť zhoršovalo a posádka musela konať rýchlo, kapitán sa preto rozhodol, že vykoná manéver s prudkou otočkou. Niektoré teórie tvrdia, že práve táto otočka spôsobila, že sa poškodila jedna z vodíkových nádrží a vodík sa zmiešal so vzduchom, čím sa vytvorila vysoko explozívna zmes. Stačila jediná iskra, ktorá mohla byť vyvolaná statickou elektrinou.
Zamestnanci, ktorí navigovali vzducholoď zo zeme neskôr vo svedectvách vypovedali, že bok vzducholode sa na jednom mieste vydúval, ako keby tam unikal plyn. O 19:25 vyšľahli z Hindenburgu prvé plamene. Netrvalo dlho a celý chvost zachvátil požiar. Čoskoro sa ozvala explózia a zo vzducholode lietali časti textilu a konštrukcie. Ešte niekoľko sekúnd sa Hindenburg udržal vo vzduchu, no čoskoro začal chvost klesať k zemi, zatiaľ čo nos sa týčil k oblohe.
Na zemi aj vo vnútri vzducholode vypukol chaos, pasažieri sa nedokázali udržať na nohách a nábytok ich pritláčal o steny. To, ktorý pasažier prežil, záviselo od číreho šťastia a od toho, kde sa práve na palube nachádzal.
Celá udalosť totiž trvala podľa svedkov menej ako minútu. Tí, čo mohli, vyskakovali zo vzducholode ešte za letu, no mnohí boli v čase explózie v jej útrobách a na záchranu nemali šancu. Požiar a následný náraz prežilo 62 pasažierov, pričom mnohí utrpeli vážne poranenia.
Začiatok konca éry vzducholodí
Pád Hindenburgu nebol prvým leteckým nešťastím, bol však prvým, ktoré sa podarilo zachytiť na záznam a ten následne obletel celý svet. Aj keď vzducholode dovtedy desiatky rokov bezpečne prepravovali pasažierov, stačila minúta na to, aby im svet prestal dôverovať. Práve táto nehoda sa preto stala začiatkom konca éry vzducholodí.
Viac o tejto tragédií sa dozviete aj v našom videu:
airships, wikipedia, wikipedia, wikipedia, livescience, wikipedia
Nahlásiť chybu v článku