Manželia Zuzana a Martin Remišovci už 16 rokov spoznávajú svet prostredníctvom vzrušujúceho autonomádstva. Na svojom konte majú okolo 100-tisíc najazdených kilometrov, ako nám však Zuzka objasnila, vôbec nejde o toto číslo či počet krajín, ktoré navštívili. Ale skôr o nevšedné zážitky, ktoré môžu byť inšpiráciou aj pre ostatných ľudí. Navyše, odkedy sa im narodili deti, búrajú akékoľvek predsudky o tom, že nemôžu cestovať vlastnoručne prerobeným obytným autom aj spoločne s nimi. 

Najprv si za pár tisíc kúpili Ford Bronco a premenili ho na pojazdný domček. Keď sa ich rodina rozrástla, zaobstarali si americkú sanitku a od základov ju prerobili na obytné auto so zdvíhacou strechou. Dokáže v ňom plnohodnotne fungovať štvorčlenná rodina.

Vďaka autonomádstvu sa im podarilo navštíviť zaujímavé krajiny. Napríklad, na polročnú svadobnú cestu putovali cez Mongolsko a Sibír až do Vladivostoku a o ich zážitkoch vznikla dokonca kniha či dokumentárny film.

Cestovať autom ste začali ešte počas vysokej školy. Čím si vás autonomádstvo získalo?

Autonomádstvo sme objavili náhodou. Mali sme šťastie, hoci niekomu by sa to mohlo javiť skôr ako smola, zmeškali sme let do Bruselu. Keďže sme nechceli prísť o výlet, na ktorý sme sa tešili, prehovorili sme ďalších kamarátov, kvôli rozrátaniu nákladov, sadli do auta a vyrazili. Okamžite nám učarovala tá neskutočná sloboda. Autom na dovolenky sme cestovali aj predtým, ale toto bolo niečo iné. Zrazu sme mohli všetko! Zastaviť, kedy chceme a kde chceme, odbočiť kamkoľvek podľa aktuálnej nálady, celý deň šoférovať, alebo ostať dva dni na jednom mieste, ale aj ísť do plánovaného cieľa, alebo naň úplne zabudnúť.

Zistili sme, že cieľ je vlastne úplne nepodstatný, všetko dôležité, zaujímavé a jedinečné sa deje počas cesty a o tom je autonomádstvo.

Zaobstarali ste si tereňák Ford Bronco a prerobili ho na pojazdný domček. Spomínate si, koľko ste zaň zaplatili?

Spomínam si na to veľmi dobre. Bolo skúškové obdobie, blížila sa mi obhajoba záverečnej práce, bola hlboká noc a ja som už spala tým klasickým nervóznym spánkom pred skúškou. Zrazu na mňa začal Remčo kričať od počítača hlasom o pol oktávy vyšším: „Hacka, draží sa Bronco! Na nemeckom eBay sa draží Bronco!! Čo mám robiť?!“ Jediná moja potreba v tej chvíli bol spánok, takže som mu odpovedala: „Tak ho kúp a nechaj ma spať.“ A on ho vážne vydražil. Stálo 3 800€.

Ako prebiehala jeho rekonštrukcia?

Prerábali sme ho dlho, prakticky stále. Ale aj počas prerábky sme na ňom cestovali. Každým výletom sme zisťovali, čo funguje, čo nie, čo nám vyhovuje a čo by bolo lepšie zmeniť alebo upraviť. Aj vekom má človek iné potreby, chce si dopriať vyšší komfort, napríklad posteľ s matracom, nie len tvrdú dosku s karimatkou. A v neposlednom rade aj samotná destinácia určovala, čo je potrebné zmeniť.

Ako prvý sme zaobstarali strešný stan. Je to skvelý spôsob, ako začať cestovať bez toho, aby ste museli robiť veľké zásahy do vozidla. Ale pri mínusových teplotách nám pod ním bolo už dosť zima. Pred cestou na Sibír sme preto vyrobili celú obytnú nadstavbu, kde nechýbalo kúrenie, posteľ ani kuchyňa. Len sprcha bola stále vonku —  za autom. Ale zvládli sme to, človek sa prispôsobí podmienkam, ktoré má.

Keď sa vám narodili deti, začali ste cestovať aj s nimi. Za aké auto ste vymenili Ford Bronco?

S Dankom sme si Bronco ešte užili, pre tri osoby je úplne vyhovujúce. Ale po narodení Olívie nám bolo jasné, že budeme potrebovať nejakú dodávku. Ja som ani netušila, že Remčo už pravidelne prehľadáva Bazoš. Spozornela som vo chvíli, keď za mnou prišiel vtedy dvojročný Danko s vetou: „Mama chcem ševi.“ Mal na mysli, samozrejme, Chevrolet, ktorý mu tata pravidelne ukazoval na rôznych videách. A keď sa v Čechách objavila na predaj sanitka Chevrolet Express, opäť ma prehovoril. Takže teraz cestujeme sanitkou.

Bolo potrebné ju od základu prerobiť, vytrhať rozvod kyslíka, vyhodiť lôžko pre pacienta a pozbierať zapadnuté injekčné striekačky. A teraz, po troch rokoch, je z nej plnohodnotné obytné auto so zdvíhacou strechou, dvoma posteľami, sprchou, WC, kuchyňou aj chladničkou.

Aké je autonomádstvo s deťmi? Máte nejaké tipy pre rodičov, ktorí by to chceli vyskúšať, ale obávajú sa?

Cestovanie s deťmi je výrazne pomalšie a, samozrejme, úplne iné. Asi ako život bez detí, a potom s nimi. Ale nie je to nič, čo sa nedá zvládnuť. Najmä, keď máte v aute zázemie vo forme postele, tečúcej vody a kuchyne. Ideálne je začať cestovať s deťmi čím skôr. Dieťaťu je jedno, či ho prebaľujete na pumpe medzi kamiónmi, alebo niekde na tráve v parku. Kým je ešte bábätko, tak vám výrazne ani neovplyvňuje itinerár. Miesta, ktoré navštívite, nemusíte prispôsobiť jeho záujmom. V ideálnom prípade ho zaviažete do šatky alebo do nosiča, a pozrie si s vami aj múzeum. Lebo bábätku stačí, že je v blízkosti mamy a je spokojné.

Odkedy naše deti začali chodiť a zaujímať sa o okolie, museli sme im destinácie prispôsobovať. Prestali sme navštevovať pamiatky či hrady, a sústredili sa viac na prírodu, zvieratá a ľudí.

Hlavne to treba vyskúšať. Požičať si na pár dní obytné auto a ísť pokojne len do kempu niekde na Slovensku. Máme tu mnohé nádherné kempy s úžasnými majiteľmi, kde sa budete chcieť vrátiť. Už prvá cesta vás naučí, čo nabudúce zbaliť netreba. A sami uvidíte, že byť celý deň vonku v prírode, na lúke, či niekde na farme medzi zvieratami, je nezabudnuteľný zážitok. Len pozor, autonomádstvo je vysoko návykové.

Aké krajiny ste precestovali?

Ešte kým sa nám narodili deti, stihli sme precestovať veľkú časť Európy, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkménsko, Irán, Mongolsko a z Ruska najmä Altaj, Bajkal a Sibír.

Ktoré z vašich dobrodružných ciest boli najdlhšie?

V Strednej Ázii sme strávili 5 mesiacov v roku 2014. A ako svadobnú cestu sme si naplánovali Mongolsko a Sibír. Tam sme strávili 6 mesiacov. S deťmi sme boli zatiaľ najdlhšie 2 mesiace v Gruzínsku, Arménsku a Turecku.

Aké najnezvyčajnejšie miesta ste navštívili?

Ako prvé mi napadne Turkménsko. To je celé tak nezvyčajné a bizarné, že by sa o tom dala napísať celá kniha. Obrovské budovy z bieleho mramoru, ktoré zívajú prázdnotou, vysávanie kaluží na križovatke, či tajní policajti, ktorí nás sledovali z kríkov. Ale prakticky v každej krajine narazíte na niečo nezvyčajné a bizarné. Aj pre nás sú tieto zážitky dôležité a mnohokrát veľmi úsmevné, preto sme sa rozhodli začať vydávať podcast s názvom ROAD TRIP, kde postupne spomíname na to, čo sme zažili. Niekedy pri nahrávaní aj nás prekvapí, koľko príbehov sa nám vynorí z pamäte. A takto máme aspoň istotu, že na to nikdy nezabudneme.

Čo je najnáročnejšie na takomto cestovaní?

Najťažšie je rozhýbať sa. Nedať sa odradiť tým, že sa niekde tam vonku budem musieť spoľahnúť len sám na seba. Treba sa rozhodnúť a odísť. Každodenná rutina domáceho prostredia je jednoduchšia a človek si ľahko navykne na svoju komfortnú zónu a istoty, ktoré mu takýto život prináša. Pri plánovaní dlhšieho výletu máme tiež často myšlienky na to, aké to bude na ceste. Bez sprchy, bez našej komfortnej postele, bez toho zázemia, čo máme doma. Ale keď už vyrazíme, rýchlo prepneme do režimu „On the Road“ a všetko ide tak nejak samo.

Dlhšie cesty sú jedinečné a milujeme ich najmä preto, že prestávame mať pocit, že cestujeme, ide o to, že žijeme na ceste. Lebo, keď už raz vyrazíte, prekonáte každú prekážku. Človek je veľmi vynaliezavý tvor. A hlavne ľudia, napríklad v tej Strednej Ázii, sú veľmi nápomocní. Keď bolo najhoršie, vždy sme sa vedeli spoľahnúť na milých miestnych ľudí. S ľuďmi na cestách sme naozaj nikdy nemali problém.

V čom vás autonomádstvo aj po rokoch najviac baví?

To, čo nás k autonomádstvu pritiahlo, nás pri ňom stále aj drží. A je to sloboda vo všetkých súvislostiach. Dnes neviem, či zajtra niekam idem. Som schopná doobeda nás zbaliť a na obed vyraziť hocikam. Zbožňujeme to, že nemusíme plánovať. Len si určíme smer. Napríklad ako túto zimu. Vedeli sme, že ideme smer Grécko, ale v hre bolo aj Albánsko, aj Čierna hora, pretože minulý rok sme zimnú dovolenku nakombinovali presne takto. Ale tento rok tam v tom čase nenasnežilo, tak sa snowboardovanie v Čiernej hore plynule zmenilo na vyhľadávanie termálnych prameňov a skvelú dovolenku v Grécku.

Baví nás skúmať s deťmi nové miesta. Prežívame spolu nové zážitky. Tento rok sme všetci spoločne prvýkrát sledovali morské sasanky, chobotnice, delfíny, plameniaky, pelikány aj vodné byvoly. Deti sa čoraz viac zaujímajú o kempovanie ako také, zapájajú sa do starostlivosti o auto a baví ich to. A to je na tom najkrajšie.

Otázka, nad ktorou sa pravdepodobne veľa ľudí zamýšľa — máte pri cestách dostatočný komfort?