Foto: interez/ Archív PPT

Pátranie po nezvestných osobách je často náročné po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. V rozhovore sme vyspovedali pátračov z Pohotovostného pátracieho tímu.

Náročná doba, psychické problémy, ale aj dezorientácia. Ľudia z Pohotovstného pátracieho tímu (PPT) riešia počas svojej dobrovoľníckej činnosti čoraz viac prípadov nezvestných ľudí. Mnoho z týchto prípadov sa končí rovnako tragicky, ako nedávny prípad Terézie, ktorý otriasol celou spoločnosťou. Viac o svojom poslaní nám porozprávali zakladateľ PPT Jozef Juhoš s hovorcom a pátračom Brunom Hauerom.

V rozhovore sa dozviete:

  • akí ľudia sú najčastejšie nezvestní;
  • ako vyzerá práca pátračov;
  • či je k pátraniu pripustená aj rodina;
  • kedy sa s pátraním začína;
  • akú techniku pri pátraní využívajú.

Pohotovostný pátrací tím je občianske združenie, ktoré bolo založené v roku 2019 s cieľom pomôcť pri pátraní po nezvestných osobách. Momentálne má približne 350 dobrovoľníkov a 60 pátračov, ktorí sú riadne vyškolení a zazmluvnení dobrovoľníckou zmluvou.

Bruno Hauer. Foto: Interez.sk

Slovenskom momentálne otriasla tragédia smrti mladej Terézie, čo je, obzvlášť pri mladom človeku, pochopiteľné. Dá sa povedať, v ktorej vekovej skupine sa ľudia najčastejšie strácajú?

B.H.: Povedal by som, že sú to hlavne mladiství. Najväčšiu skupinu predstavujú tí, ktorí utekajú z nápravných a reedukačných centier, tých je najviac. To sú desiatky prípadov, no tu sa väčšinou nebavíme o ohrození na živote, oni len chcú ísť domov, resp. preč z centra. 

Istú skupinu predstavujú aj seniori, u ktorých hrajú rolu rôzne choroby, následkom čoho sú dezorientovaní. Prípadne išli na prechádzku do neznámeho terénu a stratia sa. Asi poslednou skupinou sú tí, ktorí si chcú ublížiť. Vo väčšine prípadov to, bohužiaľ, končí tragicky, ale sú aj prípady, kedy ten človek chce na seba len upútať pozornosť.

Otázka, ktorú zrejme dostávate často: aká je šanca, že nezvestnú osobu nájdete? Ktoré faktory znižujú túto pravdepodobnosť? 

B.H.: Najzásadnejším faktorom je určite čas. Čím skôr sa zmiznutie ohlási, tým je väčšia šanca, že sa osoba nájde živá. Ak máme informácie včas, reagujeme vždy promptne, dokážeme lokalizovať aspoň približnú oblasť, kde by sa osoba mohla nachádzať a pomocou techniky, ako sú napríklad drony s termovíziou, vieme nezvestnú osobu nájsť.

J.J.: Dôležitá je, pochopiteľne, aj kvalita informácií, ktoré dostaneme. V prípade informácií sa ale zase dostávame späť k času, ktorý je rozhodujúci. Aj kvalitné informácie musíme získať rýchlo. Veľakrát sa stane, že sa k potrebným informáciám dostaneme neskoro, napríklad po niekoľkých týždňoch.

B.H.: Na základe skúseností, ktoré máme, je ďalším indikátorom aj to, či si hľadaná osoba doma nechá osobné veci ako napríklad kľúče, telefón, peňaženka a podobne. Toto nasvedčuje tomu, že sa človek už neplánuje vrátiť.

J.J.: Áno, v takýchto prípadoch je nevyhnutné vyraziť do terénu čo najskôr. 

Zdroj: Archív PPT

Sú teda medzi jednotlivými prípadmi často podobnosti?  

B.H.: Áno, často sa stretávame s podobnými indikátormi.

Aké sú najčastejšie dôvody toho, že ľudia zmizli a boli nahlásení ako nezvestní? 

B.H.: Z psychologického hľadiska sa neodporúča pýtať na dôvod, prečo to daný človek urobil. Niektoré dôvody sú evidentné, napríklad keď sa človek stratí. Ak už nájdeme človeka, ktorý má známky sebapoškodzovania, odovzdáme tú osobu polícii a RZP. Do príchodu sa snažíme komunikovať kamarátsky, pýtať sa na dôvod hneď po nájdení, by z psychologického hľadiska bolo veľmi zlé.

Často s nami chodia aj psychológovia (krízový intervenčný štáb), ktorí nám pomáhajú s nezvestnými osobami a ich rodinami. Ani rodinám sa neodporúča zisťovať od nezvestných hneď, z akého dôvodu to urobili. Väčšinou sa tie dôvody rozoberajú neskôr, do tohto procesu však už nie sme zapojení. Naša práca sa končí, keď sa daná osoba nájde.

Ako prebieha nahlasovanie nezvestnej osoby, a kedy sa začína s pátraním? Často sa hovorí, že treba počkať 24 hodín a až potom nahlásiť zmiznutie. Je to pravda?

B.H.: Treba dôrazne podotknúť, že žiadnych 24 hodín neplatí. Možno vo filmoch. Ak má niekto dôvodné podozrenie, je potrebné nezvestnú osobu hneď nahlásiť. Najprv je potrebné ísť na políciu, ktorá rozhodne, či sa vyhlási pátranie. Prvotné úkony sú práve na polícii, ktorá urobí potrebné kroky. (zistenie informácii, lokalizácia telefónu a pod.).

My sme ako podporná sila polície. Ak nás rodina požiada, ideme do terénu a pomáhame. 

Foto: Archív PPT

Idete do terénu aj bez toho, aby polícia pátranie vyhlásila?

J.J.: Potrebné je nahlásenie na polícii. Ak nás rodina kontaktuje, ako prvé sa opýtame, či to nahlásili na polícii. Ak tak neurobili, smerujeme ich na políciu a potom na našu stránku, resp. aplikáciu, kde vedia vyplniť formulár, nahrať informácie o osobe a doložiť aj aktuálne fotografie. My následne osobu zverejníme na našich sociálnych sieťach a v aplikácii, kde každému používateľovi príde notifikácia. Ďalší postup sa už vyhodnocuje individuálne. Ak ideme do terénu, hlásime to polícii.

Kto vlastne po nezvestnej osobe pátra? Aký veľký máte tím? Veľkú úlohu bezpochyby hrajú aj bežní ľudia. Môžu spolu s vami pátrať aj oni?

B.H.: V rámci Slovenska máme vyše 350 dobrovoľníkov a približne 60 pátračov. Pátrači sú oficiálne zazmluvnení dobrovoľníckou zmluvou a kladú sa na nich aj nejaké podmienky, ktoré musia splniť. Dobrovoľníci sú bežní ľudia, ktorí sa k nám zaregistrujú a v prípade potreby budú oslovení do akcie. Pomôcť nám, samozrejme, môže ktokoľvek, kto je ochotný.

Aj keď to rozdeľujeme na dve hlavné skupiny, globálne sme všetci dobrovoľníci. Pátrači sa ale musia držať nášho etického kódexu a prechádzajú výberovým konaním. Väčšinou sa vyberajú z radov dobrovoľníkov, musia byť fyzicky a psychicky zdatní, zodpovední a spoľahliví. Postupne potom dopĺňame kurzy prvej pomoci, taktiky pátrania a podobne.

Na ľudí, ktorých momentálne máme, je zaručené spoľahnutie. Vieme, že keď im zavoláme aj o tretej v noci, oblečú sa a idú. A čo je podstatné, všetci to robíme zadarmo. 

Foto: Archív PPT

Predpokladáme ale, že takých ľudí nie je veľa a je ťažké ich nájsť. Na druhej strane sa spoločnosť pre dobré veci vie zomknúť, čo sme videli aj naposledy v prípade Terézie.

B.H.: Áno, sme vďační za ochotných ľudí, ktorí chcú pomáhať, aj keď za to nemajú zaplatené. Môžem povedať, že ľudia sú naozaj dobrí, aj keď ani my sa nevyhneme otázkam záujemcov, koľko peňazí dostanú, ak sa k nám pridajú.

Presne tak, spoločnosť sa dokáže zmobilizovať a na poslednom prípade sme to mohli vidieť. Našlo sa veľa ľudí, ktorí to aspoň zdieľali a snažili sa pomôcť. Na druhej strane mi bolo veľmi divné to, že podľa svedeckých výpovedí ju niektorí okoloidúci počuli plakať, pričom sa pri nej nezastavili. Toto by som využil aj ako výzvu pre ľudí, aby si viac všímali svoje okolie. Môže to zachrániť život.

Tento článok je dostupný členom Interez PREMIUM

Uložiť článok

Najnovšie články