Spánok – jeden z najdôležitejších zdrojov energie pre nás, ľudí. V 50. rokoch sa tento zdroj ruskí vedci snažili nasilu potlačiť a to Nikolajevovým plynom, ktorého účelom bolo udržať vojakov dlhodobo bdelých, čím by sa zvýšil ich výkon aj v niekoľko dní trvajúcej vojne. Prvý pokus vykonávali vedci na piatich väzňoch, ktorým za to sľúbili slobodu, ale nikto z nich netušil, že ide o tridsať dní bez spánku. Väzňov uzavreli spoločne do miestnosti s jednou posteľou, pár knihami, tečúcou vodou, sušeným jedlom a WC. Miestnosť pre väzňov bola oddelená hrubým nerozbitným sklom od priestoru pre vedcov, odkiaľ aj vedci sledovali, odpočúvali väzňov a regulovali im prívod kyslíka a Nikolajevovho plynu.
Prvý až štvrtý deň
Všetko zatiaľ prebiehalo bez problémov. Väzni naozaj nespali, diskutovali spolu väčšinou o traumatizujúcich zážitkoch z ich minulosti.
Piaty deň
Nálada zajatcov sa zhoršovala. Začali protestovať proti väzneniu, vadili im podmienky, v ktorých boli držaní a sťažovali sa na vedľajšie účinky plynu, ako paranoja.
Prestali komunikovať spoločne, ale postupne po jednom začali do mikrofónu mumlať nezmysly a donášať na ostatných väzňov, s cieľom získať si priazeň vedcov.
Deviaty deň
Bez akýchkoľvek príčin, začal jeden z väzňov náhle kričať. Nepretržite behal dokola po miestnosti a vrieskal z plných pľúc. Tento nezmyselný krik trval až neuveriteľné 3 hodiny, po ktorých jeho unavené hlasivky vydávali už len škrekľavý zvuk.
Čo ale bolo zvláštne, za celú dobu kriku si ho ostatní väzni vôbec nevšímali, úplne ho ignorovali a ďalej pokračovali v bezvýznamnom šepotaní do mikrofónov.
O chvíľu sa do kriku pustil ďalší väzeň. Vrieskal na plné hrdlo. Ostatní väzni začali odrazu vytrhávať strany z kníh z ktorými si utierali vlastné výkaly a stránku po stránke takto lepili na hrubé sklo. Hneď, ako polepili stránkami s výkalmi celé sklo a stratili vizuálny kontakt s vedcami, utichol všetok krik a dokonca aj šepot z miestnosti väzňov.
Dvanásty deň
Vedci od incidentu s krikom stále nič nepočuli. Vysvetľovali si to pokazenými mikrofónmi, hoci ich neustále kontrolovali, pretože podľa nich nebolo možné, aby sa z miestnosti neozývali žiadne zvuky. Hodnota spotreby kyslíka v miestnosti ukazovala dokonca až na sedem ľudí, nie na päť.
Štrnásty deň
Vedci už nevydržali napätie a museli sa pokúsiť skontaktovať s väzňami. Do interného telefónu oznámili správu: „O chvíľu otvoríme komoru, vojdeme dnu a skontrolujeme mikrofóny. Odstúpte od dverí a ľahnite si na zem s rukami za hlavou, inak budete zastrelení. Jeden z vás týmto získa okamžitú slobodu.“
Jeden v väzňov im hneď nato tichým hlasom odpovedal do mikrofónu: „My už nechceme byť slobodní.“
Medzi vedcami a vojakmi, ktorí financovali tento projekt, sa ztrhla debata o ďalšom postupe a to zapríčinilo odloženie plánu vstupu do komory.
Pätnásty deň
Vedci sa rozhodli otvoriť komoru napriek obavám. Začali s vyprázdňovaním miestnosti od Nikolajevovho plynu, pričom sa začali z mikrofónov ozývať viaceré hlasy a doslova prosíkali o obnovenie prívodu plynu.
Keď vojaci spoločne s pár vedcami vstúpili do miestnosti, väzni začali nepríčetne kričať a behať po miestnosti. Čo ale vojakov šokovalo viac – žili už len štyria väzni, teda ak sa dá ich stav definovať, ako živý. Mali roztrhnutú kožu, roškrabanú až do mäsa, kosti trčiace zo špičky prstov – čo napovedalo sebapoškodzovaniu.
Jedlo, ktoré dostali pred piatimi dňami, ostalo úplne nedotknuté, za to piaty, už mŕtvy väzeň, mal vyjedenú svalovinu na nohách, jeho telo bolo roztrhané na kusy, ktoré zapchávali odtok v strede miestnosti čo zapríčinilo, že z miestnosti nevytekala voda, ale hromadila sa na dlážke.
Vojaci sa odmietali do komory vrátiť pre väzňov, lebo tí neustále kričali nech ich nechajú na pokoji a nech znovu zavedú do miestnosti plyn, inak zaspia. Keď sa niektorí vojaci pokúšali dostať väzňov preč z miestnosti, kládli veľký odpor a bojovali s nimi. Nejeden vojak zomrel pri tomto boji na následky vykrvácania. Pri tomto zápase si jeden väzeň natrhol slezinu a musel byť okamžite transportovaný do nemocnice, kde ho chceli skludniť sedatívami, ale to nezaberalo. Dostal desaťnásobnú dávku DMT, no aj po tomto sére zo sebou mlátil tak, že jednému z lekárov dokonca zlomil ruku. Ešte dve minúty potom, ako vykrvácal, jeho srdce stále bilo a on neprestával kričať a bojovať. Napadol každého, kto sa k nemu len trochu priblížil a neustále opakoval „Viac!“, až nakoniec poslednýkrát vydýchol.
Zvyšní traja väzni, ktorí prežili, nepretržite prosili o plyn, pričom jeden z nich mal už úplne zničené hlasivky. Väzeň z najrozsiahlejšími zraneniami bol prevezený na operačný stôl, kde mu bolo po dlho kladenom odpore podané anestetikum, ktoré aj tak nezabralo. Na to, aby ho uspali potrebovali viac anestetík, ale v tom momente ako väzeň zaspal, sa mu naraz zastavilo aj srdce. Spôsobila to trikrát väčšia hodnota kyslíku v krvi oproti normálnym hodnotám. Svalovinu na rukách mal roztrhanú a bolo zistených deväť zlomenín ku ktorým došlo počas zápasu s vojakmi a lekármi.
Ďalší väzeň, ktorého previezli na operačný stôl bol zároveň prvý, ktorý začal kričať. Jeho hlasivky boli úplne poškodené a preto nemohol nijak inak komunikovať, iba šklbaním hlavy a mlátením rukami. Ani tomuto väzňovi anestetiká vôbec nezaberali, preto boli lekári nútení operovať pacienta pri plnom vedomí. Po celú dobu zákroku, ktorý trval až šesť hodín, sa pacient vôbec nevzpieral a bol v absolútnom pokoji.
Chirurg, ktorý ho operoval nechápal, ako mohol prežiť. Sestra, ktorá mu pri operácii asistovala vypovedala, že vždy keď sa pozrela na väzňa, on sa na ňu spokojne usmial.
Po operácii, sa začal pacient opäť šklbať, akoby niečo naznačoval. Na papier, ktorý mu podali lekári, napísal krátky a výstižný odkaz „pokračujte v rezaní“.
S druhým väzňom mali takú istú skúsenosť. Rezanie ho upokojovalo, radoval sa z toho. Chirurgovia mu počas operácie podali paralyzujúce látky, lebo im vraj bolo nepríjemné, keď sa pacient počas zákroku celú dobu usmieval.
Po operáciách, sa pacienti zas a znova agresívne dožadovali Nikolajevoho plynu. Na otázku, prečo ho tak nutne potrebujú odpovedali len „nemôžeme už zaspať“.
Väzni boli opäť umiestnení do komory, zatiaľ však bez plynu. Vedci ktorí zaisťovali experiment, zvažovali možnosť euthanasie. No na podnet veliteľa ex-KGB , ktorý chcel zistiť čo sa stane, keď väzňom obnovia prívod plynu, sa museli silno protestujúci výskumníci podriadiť.
Keď oznámili väzňom, že im zase privedú plyn, ostali úplne pokojní. Pred tým, ako ich umiestnili do komory, ich napojili na EEG. Väzni sa silou mocou snažili nezaspať. Jeden z nich si nahlas pospevoval, druhý držal svoju hlavu nad vankúšom a rýchlo žmurkal. Vedci skúmali jeho mozgové vlny, ktoré boli pomerne v normále, ale občas vykazovali rovnú čiaru, ako keby pacient opätovane prežíval klinickú smrť. Jedna sestra vypovedala, že videla, ako sa pacientovi zavreli oči v ten istý okamih, ako mu spadla hlava na vankúš. EEG začalo ihneď vykazovať hlboký spánok a potom naposledy zobrazilo rovnú čiaru, keď sa jeho srdce zastavilo.
Posledný väzeň, ktorý ešte mohol rozprávať sa okamžite rozkričal, aby bola miestnosť opäť napustená plynom. Jeho EEG vykazovalo také isté rovné čiary ako u predchádzajúceho pacienta, ktorý práve zomrel. Komora bola na rozkaz veliteľa násilne uzavretá s jedným väzňom a troma vedcami. Jeden z vedcov okamžite vytiahol zbraň, namieril ju na posledného väzňa, ktorý bol stále pripútaný k posteli. „Nebudem tu zavretý s týmito bytosťami! Nie s tebou!“ Kričal na pacienta. „Kto si?!“, dožadoval sa odpovede „Chcem to vedieť!“.
Väzeň sa usmial. „Čo si tak rýchlo zabudol? Sme vy. Sme chaos, ktorý je v každom z vás, ktorý neustále prosí o slobodu vo vašej najhlbšej zvieracej mysli. Boli sme to, pred čím sa každú noc schovávate vo svojich posteliach. Sme to, čo sa stáva tichom, keď vy zaspávate tam, kam my nemôžeme ísť.“
Vedec sa odmlčal. Namieril mu zbraň na srdce a vystrelil. EEG začalo vykazovať rovnú čiaru, zatiaľ čo pacient naposledy vydýchol.
To, či je tento príbeh skutočne založený na realite, alebo len pozmenený viacerými zdrojmi sa asi presne nedozvieme. Počas vojnových dní však boli na ľuďoch vykonané naozaj podivné a zvrátené experimenty, ktoré boli utajené v mene národnej bezpečnosti. Spánková rezistencia a jej účinky bolo niečo, čo vedci v 50. rokoch však skutočne študovali.
Pozri aj: Philadelphský experiment
Pozri aj: Záhady sveta
Nahlásiť chybu v článku