Stačí si zapnúť osobný počítač, navštíviť jeden zo stoviek letenkových prehliadačov a zaplatiť kartou. Od rozhodnutia ísť na dovolenku po samotnú realizáciu cesty je len niekoľko minút. Ale ako sa cestovalo za čias socializmu pred rokom 1989? Čo všetko potreboval vtedajší človek na vycestovanie hoci do Maďarska?
Tento článok som sa rozhodol napísať, keď som počas prednášky na strednej škole len tak spomenul, že cestovanie je dnes šialene jednoduché a len tak okrajovo spomenul časy nedávne. Viete si predstaviť, že na mňa 15-roční študenti pozerali ako na mimozemšťana? Dokonca niektorí neverili, že nestačilo mať len cestovný pas?
Aké boli hity pred rokom ’89?
Thajsko? Zanzibar alebo Island? Zabudni. Tieto destinácie boli vtedy na svetelné roky vzdialené a priam nedosiahnuteľné. Hitom bola tak ako dnes bývalá Juhoslávia, ale aj maďarský Balaton či Zlaté piesky v Bulharsku. Vyše 90 % ľudí, ktorým sa podarilo vycestovať cez hranice, mierilo sem. Jasné, cestovalo sa aj inam, ako napríklad do Paríža alebo Ríma. Ale tam si sa vedel dostať len cez oficiálnu cestovku, ako bol napríklad Čedok, a bolo len pár miest.
Kým si sa však dostal ku katalógu, ktorý obsahoval zájazdy do kapitalistických krajín, tak už bolo všetko obsadené. V tom vládla neskutočná korupcia a rodinkárstvo. Tak si vieš predstaviť, ako to vyzeralo, keď sa spustil predaj na prelome roka. Ale aj tak si stále nemal vyhrané. Dovolenku a vycestovanie do takzvaných kapitalistických krajín a Juhoslávie ti museli schváliť nielen v robote, ale aj v iných inštitúciách.
Ako si získal pas?
Nebolo to také jednoduché ako dnes. Tu budem citovať podmienky z roku 1981.
„Pri cestách do socialistických štátov si musia občania vybaviť cestovný pas. Pri vybavovaní pasu treba dbať na dôsledné vyplnenie tlačiva (strojom!), kvalitné fotografie, vyrobené vo fotoslužbe na hladkom mäkkom papieri (bez retušovania) predpísaných rozmerov.“ Zložitejšie podmienky boli požadované pri vycestovaní do „kapitalistických štátov a Juhoslávie“. „Predtým, ako niekto žiada o vycestovanie do spomenutých štátov, musí mať (ešte do konca januára) podanú žiadosť v ŠBČS na devízový prísľub. Až po pridelení prísľubu môže u nás žiadať o vycestovaciu doložku. Upozorňujem, že pri predkladaní žiadosti je treba priložiť pas, občiansky preukaz a výpis z registra trestov (pri návšteve kapitalistických štátov).”
Čo bola cestovná doložka?
Na to, aby mohol niekto vycestovať, potreboval cestovnú doložku. Bolo to vlastne potvrdenie, ktoré bolo veľmi komplikované a zobralo niekoľko dní, ak nie mesiacov. Potvrdenie muselo obsahovať kladné stanovisko s vycestovaním od tvojho zamestnávateľa, ktoré ovplyvňovali rôzne organizácie, ako bol zväz mládeže, odbory. Pre mužov mohlo byť fatálnou stopkou zamietavé stanovisko vojenskej správy. A najlepšie na tom bolo, že aj keď si mal všetky podpisy od rôznych organizácií, zväzu mládeže atď., stále si nevyhral. Pri ceste do zahraničia ťa mohol hocikedy príslušník Štátnej verejnej bezpečnosti zadržať a nepovoliť ti vycestovanie.
„Na cestovnú doložku som potrebovala 14 rôznych podpisov. Ak by chýbal čo len jeden, tak by som nemohla nikam vycestovať. Stačilo, že som sa niekomu nepáčila, mal zlý deň, niekedy som sa niekde zle vyjadrila. Stačila sprostosť a dovolenka za hranicami bola fuč a mohla som len snívať,” povedala mi kamarátka Oľga, ktorá si prešla nejednými útrapami.
Tí, čo nedostali zájazd cez cestovnú kanceláriu, to často skúšali cez banku. Tí, ktorí chceli vycestovať na západ či k moru, mohli si v banke požiadať o tzv. devízový prísľub, teda o pridelenie voľne zameniteľnej meny. Žiadateľov bolo veľa, uspokojená bola len malá časť z nich.
Napríklad moja babina pri ceste do Juhoslávie získala devízový prísľub, ktorý ju oprávňoval mať valuty v hodnote 5 USD na celý čas dovolenky v Juhoslávii! Samozrejme, z toho sa nedalo vyžiť (bolo to preto, aby nikto neemigroval). Ak sa pýtaš, prečo si nezobrali viac, tak sa nedalo. Vtedy si nemohol získať valuty len tak. Bol aj čierny trh, ale keď ťa chytili na hraniciach, že máš viac valút ako na devízovom prísľube, peniaze ti boli nielen zhabané, ale mal si aj veľký problém a hrozilo ti aj väzenie.
Ak ste chceli vycestovať do kapitalistických krajín ako rodina, väčšinou to nebolo povolené. Väčšinou jeden z rodinných príslušníkov zostal doma ako záruka, že niekto neemigruje.
Máš pocit, že to nemôže byť ešte horšie?
Koľko dnes človek stojí na hraniciach? Väčšinou len prejdeme. Vtedy? Čakanie na československo-maďarskej hranici zabralo aj 8 hodín. Nielenže sa kontrolovali všetky dokumenty, ale aj sa zapisovalo, čo všetko si mal v batožine. S tým, čo si mal, si mal aj prísť. Niečo navyše pri návrate domov? Problém.
Na hraniciach ťa dokázali vyzliecť a skontrolovať všetky otvory, či tam niečo nemáš. Kabelky, tašky… prosto všetko sa kontrolovalo, či nemáš niekde zašité šperky, valuty…
Viac mojich článkov, rozhovorov, itinerárov, nájdeš na www.travelistan.sk.
Nahlásiť chybu v článku