marieclaire.com

Všetci sme už niekedy zažili ten pocit, že sa na nás niekto pozerá. Aj keď danú osobu nevidíme, cítime na sebe jej pohľad. Ako môžeme vysvetliť tento jav bez toho, aby sme trpeli paranojou? Jedná sa o šiesty zmysel?

Ľudská fascinácia očami je jadrom problému. Veď si len spomeňte na príslovie: „Oči sú oknom do duše.“ Niet divu, že sa o ne toľko zaujímame, a že náš mozog je naladený na to, aby sme sa ľuďom pozerali priamo do očí. V mozgu sa nachádzajú samostatné neurónové siete, ktoré sú určené práve na spracovanie pohľadu. Vedci dokonca prišli na to, že makaky majú v mozgu špeciálnu skupinu neurónov, ktoré sa aktivujú a začnú „blikať“ ako maják vtedy, keď sa na ne niekto iný z ich druhu (prípadne aj z iného) pozerá.

Vedci ale ešte celkom nevedia, čo stojí za samotným vnímaním pohľadov. Hypotéza hovorí, že vnímanie pohľadov je mechanizmus, ktorý detekuje oči a posúva k nim našu pozornosť, a že je tento mechanizmus vrodený. Novorodenci dokážu už po dvoch až piatich dňoch života upriamiť pohľad na osobu. Neudržia pozornosť dlho a ani ešte nemajú možnosť presne odhadnúť, čo vidia, no inštinktívne „hľadajú“ očný kontakt.

Nie je to len náš mozog, ktorý dokáže detekovať pohľady druhých ľudí. Naše oči sú uspôsobené tak, aby dokázali upútať iný pohľad. V skutočnosti sa naša štruktúra oka líši od všetkých ostatných druhov. Oblasť oka, a teda dúhovka, je obklopená bielkom, ktoré je veľké a takmer úplne biele. Preto je veľmi ľahké rozpoznať v dave nejaký pohľad. U mnohých zvierat je to práve naopak. Dúhovka je veľká a bielko je tmavé. Jedná sa o maskovací znak, ktorý slúži na to, aby potenciálna obeť predátora neodhalila a neprišla na to, že sa možno čoskoro stane korisťou.

Prečo je ale pohľad taký dôležitý? Oči nám poskytujú možnosť identifikovať situáciu okolo nás. Upozornia nás na to, že sa niečo deje. Takmer reflexívne dokážeme vycítiť pohľad druhej osoby a takisto ho aj nájsť v dave. Takáto zvýšená pozornosť sa vyvinula preto, aby sa podporila akási vzájomná spolupráca medzi osobami a taktiež tvorí základ pre mnohé z našich zložitejších sociálnych zručností. Pohľadom dokážeme veľa naznačiť.

Táto pozornosť sa však mení od osoby k osobe. Pri ľuďoch, ktorí trpia autizmom, je to napríklad úplne inak. Strávia oveľa menej času fixovaním sa na pohľad druhých ľudí. Dokážu vytiahnuť oveľa viac informácii z iných vecí, ako napríklad z našich emócií. Nepotrebujú to „vyčítať“ z pohľadu a takisto sú menej schopní určiť, keď sa na nich niekto mimo ich zorného poľa pozerá. Na opačnej strane zase stoja úzkostliví ľudia, ktorí majú tendenciu viac sa fixovať na pohľady a majú pocit, že sa na nich neustále niekto pozerá.

Možno si ani neuvedomujete, že pohľad ovplyvňuje niečo tak primitívne, ako sú naše psychické reakcie na ostatných ľudí. Jedná sa o veľkú „zbraň“ práve pri vytváraní akejsi sociálnej dominancie. Priamy a pevný pohľad vzbudzuje v ľuďoch pocity istoty, dôveryhodnosti a atraktivity. Podobne to funguje aj u zvierat. Je vedecky dokázané, že psy dokážu reagovať na náš pohľad. Keď sa na nich prísne pozriete a zvraštíte obočie, majú tendenciu sa hanbiť a reagovať na vás oveľa lepšie ako keby ste sa len voľne pozerali.

Pohľad je tiež dôležitý pri vzájomnej komunikácii. Ak odvraciate pohľad až príliš často, človek na druhej strane sa začne cítiť neisto a bude si myslieť, že nehovoríte celkom pravdu. Pomocou pohľadu dokážeme naznačiť, či ešte budeme rozprávať ďalej, alebo budeme počúvať. Pohľadom toho môžeme veľa vyjadriť. Je to však dvojsečná zbraň, takže okrem toho, že si musíte dávať pozor na jazyk, mali by ste si dávať pozor aj na svoj pohľad, ktorý častokrát hovorí niečo iné ako vaše ústa.

Pretože ľudské oko dokáže jednoducho detekovať iný pohľad, je pre nás ľahké prísť na to, či sa na nás niekto pozerá. Napríklad keď sedíte vo vlaku a oproti vám sedí osoba, ktorá práve zdvihla hlavu a pozerá priamo na vás, dokážete na to prísť bez jediného pohybu hlavou. Periférne tento pohľad dokážete zachytiť. Ukazuje sa, že sme však schopní zachytiť pohľad len na 4 stupňoch nášho centrálneho fixačného bodu.

Aj iné podnety nám dokážu povedať, že sa na nás niekto pozerá. Napríklad sa jedná o pohyb či otočenie hlavy smerom k nám. Pohľady dokážeme vycítiť aj v tme alebo v prípade, že osoba, ktorá sa na nás pozerá, má slnečné okuliare. Nie vždy však musíte mať pravdu a ostatní vás zrejme sledujú oveľa menej ako si v skutočnosti myslíte. Ukazuje sa, že keď sa cítime neisto, máme tendenciu zachytávať neexistujúce pohľady ostatných okolo. Je to akoby sa spustil nejaký varovný signál, že môže nastať nejaká nebezpečná situácia. Vyplýva to teda z evolúcie. Zachytávanie pohľadov sa nedá priamo nazvať reflexom, ale skôr nejakým tým vnútorným pocitom, ktorý má väčšinou varovný podtón.

Čo ale v prípade, že nikoho nevidíme, no aj tak máme pocit, že sa na nás niekto pozerá? Je naozaj možné, že za to môže náš šiesty zmysel? To je už niekoľko rokov zdrojom vedeckých výskumov, a to zrejme aj preto, že táto myšlienka je veľmi populárna a veľa ľudí to zaujíma. Jedna vedecká štúdia uvádza, že až 94% ľudí zažili pocit, že sa na nich niekto cudzí pozerá a keď sa otočili, naozaj sa na nich niekto uprene pozeral.

Do hry však prichádzajú aj, nazvime to, predsudky. Ak máte pocit, že vás niekto sleduje, otočíte sa, aby ste to skontrolovali. Keďže posúvate svoj pohľad, prípadne otáčate hlavou a telom, podporujete tým pozornosť ľudí okolo vás. To znamená, že ak to iný človek vo vašej blízkosti zaznamená, tiež sa môže začať otáčať, pričom sa vaše pohľady môžu stretnúť, a teda obaja si myslíte, že ten druhý vás sleduje. Takúto situáciu si zapamätáte na dlhší čas a má vplyv aj do budúcna, čo znamená, že pri najbližšej podobnej situácii sa môže stať presne to isté.

Takže pamätajte. Nabudúce, ak budete mať pocit, že sa na vás niekto pozerá, nemusí to byť skutočne tak. Možno sa s vami zahráva vaša myseľ a pamäť, aj keď to možno práve v ten moment vyzerá a pôsobí naozaj realisticky.

interez.sk (Lucia M.), iflscience.com
Uložiť článok

Najnovšie články