V roku 1989 sa východnou Európou prehnala vlna zmien. Socialistický režim padol a štáty bývalého sovietskeho bloku po dlhých desaťročiach vítali demokraciu. Európa sa zmenila na nepoznanie. Túžba po slobode sa však rozšírila i na ďaleký východ do Číny. Masové protesty a manifestácie, ktorými ľudia žiadali demokratizáciu krajiny však skončili masakrom, ktorý sa zapísal hlboko do dejín Číny i celého sveta. Pekinský masaker sa odohral presne pred 29 rokmi. 

Predzvesť protestov

Volanie po demokratizácii Číny začali v krajine už v apríli roku 1989, kedy sa pietna spomienka na bývalého generálneho tajomníka Čínskej komunistickej strany Chu Jao-panga s účasťou viac ako 100-tisíc ľudí zmenila na pokojnú manifestáciu za demokraciu. Chu Jao-pang bol vysokopostavený politik, ktorý Čínu ekonomickými reformami pretvoril z chudobnej krajiny na jednu z ekonomicky najsilnejších krajín sveta.

Ekonomický rast však ľuďom (najmä študentom) nestačil. Žiadali koniec korupcie, zmenu politického systému a demokratické princípy. Počas nasledujúcich týždňov sa protesty a túžba po slobode rozšírili z Pekingu do celej krajiny. Vláda musela jednať a jednala skutočne ostro. V Pekingu bol vyhlásený výnimočný stav a do ulíc nasadených viac ako 200-tisíc vojakov.

Pekinský masaker

Demonštrácie v hlavnom meste Číny začali naberať na intenzite. Na Námestí nebeského pokoja sa na začiatku júna 1989 zhromažďovali stovky tisíc ľudí. Davy zaplnili samotné námestie i priľahlé ulice. Podľa odhadov protestovalo až milión obyvateľov čínskej metropoly. Noc z 3. na 4. júna však všetko zmenila. Vláda nariadila demonštrácie potlačiť a na Námestie nebeského pokoja vyslala tanky a ozbrojenú pechotu. Blížil sa Pekinský masaker.

Čínska armáda zasiahla masu demonštrantov v uliciach mesta a postupne s pomocou obrnených transportérov a tankov postupovala až k samotnému námestiu Nebeského pokoja. Cieľom vojenskej operácie bolo rozpustiť jadro protestujúcich, ktoré tvorili najmä študenti. Množstvo ľudí sa však pokúsilo tankom cestu na námestie zatarasiť. Armáda s rozkazom strieľať neváhala. Ľudia, ktorí sa postavili vojakom do cesty, boli zastrelení priamo na ulici.

Okolo 4. hodiny nadránom armáda obkľúčila samotné námestie. Vojaci zastali asi 10 metrov od protestujúcich protestov, keď Hou Dejian (vtedajší známy spevák) vyzval študentov, aby demonštrácie ukončili a námestie evakuovali. Mnohí však výzvu nerešpektovali a armáda demonštrácie finálne krvavo potlačila. O piatej hodine ráno bolo Nebeské námestie prakticky prázdne.

Koľko ľudí vlastne počas protestov v Pekingu umrelo nie je dodnes celkom jednoznačné. Kým oficiálne stanovisko Čínskej komunistickej strany hovorilo o 200 obetiach, CIA o 400-900, čínsky Červený kríž už uvádza 3000 a britské tajné služby dokonca 10 000 mŕtvych. Spolu s tisíckami ľudí v krajine zomrela aj možnosť slobody a demokracie. Z krajiny boli vyhostení zahraniční reportéri a vláda začala s masívnou cenzúrou. Pekinský masaker mal byť navždy zametený pod koberec. 4. jún sa v Číne okrem krvavého potlačenia protestov spája aj s koncom slobody tlače v krajine.

Fotografia, ktorá zmenila svet

Čínska vláda napriek cenzúre nedokázala incident pred svetom utajiť. Symbolom túžby po demokracii i krvavého potlačenia protestov sa v západnom svete totiž stala fotografia, ktorá bola vyhotovená len jeden deň po incidente. Ikonickou snímkou sa stal muž, ktorý sa na ulici neďaleko Nebeského námestie nebojácne celkom sám postavil pred konvoj tankov. Tank Man (totožnosť muža nie je dodnes známa) sa stal symbolom Pekinského masakru a podľa týždenníka Time i jedným zo 100 najvplyvnejších ľudí 20. storočia. V Číne tohto hrdinu však takmer nikto nepozná.

Dôsledky Pekinského masakru

Čínska vláda získala kompletnú kontrolu nad krajinou približne týždeň po krvavom potlačení protestov. Ľudia, ktorí boli akokoľvek spojení s protestujúcimi, boli zatknutí či zbavení svojej funkcie (najmä v politickom, mediálnom a administratívnom sektore). Krajiny z celého sveta zásah čínskej vlády ostro odsúdili, západoeurópske krajiny uvalili na Čínu embargo na vývoz zbraní. Potlačenie protestov oficiálne podporilo len niekoľko krajín sveta. Východné Nemecko, Kuba či Československo.

V Číne je incident tabu

Kým svet si krvavé udalosti z Pekingu od roku 1989 pripomína pravidelne, v Číne je táto udalosť dodnes tabu. Vláde sa podarilo medializáciu udalostí z 3. a 4. júna potlačiť a z histórie krajiny akoby celkom vymazať. Vláda blokuje internetové stránky informujúce o protestoch, nič sa o incidente nepíše v novinách, knihách ani učebniciach. Ľudia, ktorí si na incident pamätajú dodnes so strachom mlčia, tí mladší ani netušia, že sa vôbec odohral.

Pozri aj: Muž s odhalenou hruďou: Príbeh Slováka, ktorý obletel svet. Stal sa ikonou nenásilného odporu a nakoniec spáchal samovraždu