Na hodinách slovenčiny ste určite preberali životopisy množstva známych, ale hlavne neznámych a častokrát bezvýznamných spisovateľov. Avšak málokedy ste sa v škole dozvedeli to, aký človek tie diela napísal. Toto vám slovenčinárky na hodinách slovenčiny zrejme nikdy nepovedia.

Raymond Chandler

„MÔŽTE MAŤ OPICU AJ Z INÝCH VECÍ, AKO JE ALKOHOL. JA MÁM NAPRÍKLAD JEDNU ZO ŽIEN.“

Zakladateľ „drsnej školy” a autorom mnohých perfektných detektívnych poviedok bol známym alkoholikom. Býval často náladový, psychicky labilný a mal veľmi blízky vzťah k svojej matke, ktorý ho ovplyvňoval po celý život. K alkoholu sa dostal, keď pracoval v olejárskej spoločnosti Dabney’s. S prácou sa vyrovnával vďaka aférkam so sekretárkami a alkoholu. Vtedy začal chodiť počas víkendov na záťahy.

Postupne prestával chodiť do práce. Niekedy do nej prišiel až v stredu. Raymond navyše začal mávať výpadky pamäte. Pil tak veľa, že začalo byť zvykom, že sa po opici zobudil na letisku v úplne inom meste ako Los Angeles. V Dabney’s dostal výpoveď. Postupom času začal písať poviedky, ktoré mu vychádzali v časopise Black Mask. Neskôr prišiel aj prvý román Hlboký spánok. V roku 1943 vstúpil do brán Hollywoodu. Neskôr toto obdobie Raymond prirovnal k otrokárskym prácam.

Keď v roku 1945 pracoval na scenári k filmu The Blue Dahlia, nevedel vymyslieť nový koniec. Preto zašiel za producentom a oznámil mu, že končí s abstinenciou a podložil mu požiadavky, ktoré mal producent zaobstarať, aby Raymond v opitosti vymyslel nový koniec. Raymond nový koniec vymyslel a za scenár bol nominovaný na Oscara.

Väčšinu svojich diel písal opitý. Román Lúčenie s Lennoxom napísal úplne striezlivý, pretože sa musel starať o vážne chorú manželku. Po jej smrti Raymond nadobro podľahol alkoholu a depresiám. Pokúsil sa o samovraždu, ale bol tak opitý, že dvakrát spadol, keď sa chcel zastreliť. V roku 1955 píše svoj posledný román Playback. Bol označený ako najslabší, možno aj preto, že celý román napísal v stálej opilosti. Zomrel v roku 1959 na zápal pľúc.

Ernest Hemingway

„INTELIGENTNÝ MUŽ SA OBČAS MUSÍ OPIŤ, ABY DOKÁZAL STRÁVIŤ ČAS S HLUPÁKMI.“

Spisovateľ tzv. „stratenej generácie“ bol aj ocenený Nobelovu cenou za novelu Starec a more. Avšak pre zdravotné problémy si ju nemohol vyzdvihnúť. Bolo známe, že deň začínal s martini. Svoje diela písal opitý a ráno, akonáhle vytriezvel, ich upravil, aby sa dali čítať. Alkoholu prepadol hlavne v posledných dvadsiatich rokoch svojho života, keď ho začali sužovať traumy z mladosti. Z depresií bol hospitalizovaný v nemocnici, kde dostával elektrošoky. Lenže tie narobili viac škody ako úžitku. Ernest si po elektrošokoch nepamätal ani vlastné meno. Bol to nakoniec alkohol, ktorý ho dohnal k samovražde.

Vymyslel aj vlastné drinky: Death in the Afternoon, Papa Doble, povráva sa, že aj Bloody Mary, ktorý bol jeho najobľúbenejší, ale to sú len klebety.

Charles Bukowski

„MYSLÍM, ŽE POTREBUJEM DRINK. TAKMER KAŽDÝ HO POTREBUJE, LEN ONI O TOM NEVEDIA.“

Narodil sa v Nemecku po prvej svetovej vojne. Ako dvojročný sa s rodičmi presťahoval do Los Angeles. Otec ho bil a povráva sa, že aj zneužíval. Mladý Charles sa s tým vyrovnal po svojom. Od trinástich začal piť a alkohol mu robil spoločníka až do smrti. Robil kopu povolaní, častokrát aj podradných len pre to, aby mal peniaze na alkohol. Väčšina z jeho beletrie je autobiografická, kde popisuje svoje zážitky z pitia. Napríklad ako bol vyhodený zo svadby alebo ako v lietadle obťažoval letušku a spolucestujúcich. Aj na čítačky svojich básní chodil opitý a častokrát aj v priamom prenose na pódiu pil. Taktiež obľuboval stávkovanie na dostihoch. Na sklonku života pil už len pivo a víno. Zomrel ako 73-ročný na leukémiu. Na jeho pohrebe sa objavil aj jeho priateľ Sean Penn. Na náhrobnom kameni má napísané Dont try – nesnaž sa.