Najväčšie nevyriešené záhady ľudstva, z ktorých vás zamrazí (4.časť)

zahady_tit

Ľudia sú nesmierne zvedaví. Často si kladú otázky, na ktoré sa snažia si odpovedať no stále sú tak však aj také, na ktoré sa im doposiaľ nikdy nepodarilo nájsť. Záhady nás budú vždy zaujímať a niečím priťahovať, aj keď sa ich v kútiku duše možno trošku bojíme a mrazí nás z nich. Prečítajte si štvrtú časť nášho seriálu o záhadách ľudstva.

Loď duchov, SS Ourang Medan

V júni roku 1947 začala táto loď v úžine Malacca vysielať núdzové signály niekoľkým lodiam v tejto oblasti. Lodiam prišla správa v znení: "Všetci dôstojníci vrátane kapitána sú mŕtvi. Možno je mŕtva celá posádka." Potom nastala pauza a človek na druhej strane dodal: "Zomriem."

V júni roku 1947 začala táto loď v úžine Malacca vysielať núdzové signály niekoľkým lodiam v tejto oblasti. Lodiam prišla správa v znení: “Všetci dôstojníci vrátane kapitána sú mŕtvi. Možno je mŕtva celá posádka.” Potom nastala pauza a človek na druhej strane dodal: “Zomriem.”

Americká loď The Silver Star toto hlásenie započula a ihneď sa vyhlásila pátranie po lodi Ourang. Keď loď našli, celá posádka bola na lodi bola mŕtva. Každý človek bol zamrznutý, v tvári mal každý extrémny strach a ich ruky boli natiahnuté tak, ako by sa pred smrťou po niečom naťahovali. Snažili sa loď odtiahnuť do prístavu, avšak po chvíli nastala explózia, ktorá celú loď potopila pod vodu. O tejto lodi už viac nie sú žiadne správy, zdá sa, že nikto nechce o tejto lodi duchov vedieť viac. A ani oznámiť viac.

Americká loď The Silver Star toto hlásenie započula a ihneď sa vyhlásila pátranie po lodi Ourang. Keď loď našli, celá posádka bola na lodi bola mŕtva. Každý človek bol zamrznutý, v tvári mal každý extrémny strach a ich ruky boli natiahnuté tak, ako by sa pred smrťou po niečom naťahovali. Snažili sa loď odtiahnuť do prístavu, avšak po chvíli nastala explózia, ktorá celú loď potopila pod vodu. O tejto lodi už viac nie sú žiadne správy, zdá sa, že nikto nechce o tejto lodi duchov vedieť viac. A ani oznámiť viac.

Deti Sodderovcov

Na štedrý deň roku 1945 zachvátil dom rodiny Sodderovcov veľký požiar. George a Jennie Sodderovci spolu so svojimi štyrmi deťmi unikli z domu, avšak ich ďalším piatim deťom sa to nepodarilo. Po požiari sa však nenašli žiadne telá piatich zhorených detí. Čo je na tom divné? Dom zbĺkol tak rýchlo, že nie je žiadna šanca, aby zhoreli úplne do tla.

Na štedrý deň roku 1945 zachvátil dom rodiny Sodderovcov veľký požiar. George a Jennie Sodderovci spolu so svojimi štyrmi deťmi unikli z domu, avšak ich ďalším piatim deťom sa to nepodarilo. Po požiari sa však nenašli žiadne telá piatich zhorených detí. Čo je na tom divné? Dom zbĺkol tak rýchlo, že nie je žiadna šanca, aby zhoreli úplne do tla.

O 20 rokov neskôr obdržala táto rodina fotografiu od neznámeho odosielateľa. Týkala sa jedného z detí, ktoré v roku 1945 v dome zhoreli. NA zadnej strane fotografií bolo napísané" "Louis Sodder. Milujem brata Frankieho. Chorí chlapci. A90132 alebo 35." Sodderovci začali tento prípad znovu vyšetrovať avšak bez výsledkov. Deti zomreli bez toho, aby rodina vlastne vedela, čo sa im v skutočnosti stalo.

O 20 rokov neskôr obdržala táto rodina fotografiu od neznámeho odosielateľa. Týkala sa jedného z detí, ktoré v roku 1945 v dome zhoreli. Na zadnej strane fotografie bolo napísané” “Louis Sodder. Milujem brata Frankieho. Chorí chlapci. A90132 alebo 35.” Sodderovci začali tento prípad znovu vyšetrovať avšak bez výsledkov. Deti zomreli bez toho, aby rodina vlastne vedela, čo sa im v skutočnosti stalo.

Tajuplná tma

Dňa 2. apríla 1904 na londýnskej stanici Wimbledon nastla hústa hmla, ktorá vyvolala poplach medzi početnými pasažiermi ako aj poriadkovou službou. O niekoľko dní robila správa mesta experiment s osvetlením, ktorý mal nad všetku pochybnosť dokázať prirodzený charakter javu. K údivu skeptikov tento experiment nespôsobil absolútnu čerň. Ľudia sa pochvíli videli, rozoznávali pohyby a obrysy predmetov. Rozpútalo to búrku vedeckých špekulácii i najfantastickejších dohadov. Dodnes je tma v londýnskom metre nevyriešenou záhadou.

V roku 1904 nastala na londýnskej stanici metra Wimbledon naozaj tajuplná hmla-absolútna tma, ktorá vyvolala medzi cestujúcimi hrôzu. O niekoľko dní robila správa mesta pokusy s osvetlením, ktoré mali dokázať prirodzený jav hmly. Experimenty a pokusy však nespôsobili absolútnu hmlu a tmu. Tento jav rozvíril vlnu vedeckých špekulácii a dohadov. Dodnes sa však tajuplnú hmlu nepodarilo vyšetriť a ostala záhadou.

Kráčajúce megality

Dvaja americkí geológovia, ktorí skúmali vyschnuté slané jazero pri vstupe do slávneho amerického Údolia smrti, zrazu spozorovali na rovnom teréne v hline a piesku vyryté dráhy. Na ich konci stáli obrovské kamene. Vyzeralo to, akoby čosi kamene posúval po lom teréne len tak. O putujúcich kameňoch však okolití obyvatelia hovorili už dávno pred rokom 1968, ale vedci to prijímali ako žart a na všetko sa zabudlo. Sharp a Carey však zobrali vec vážne. Označili polohu 25 najväčších kameňov kovovými stĺpikmi a sledovali, čo sa bude diať...

Dvaja americkí geológovia, ktorí skúmali vyschnuté slané jazero pri vstupe do slávneho amerického Údolia smrti, zrazu spozorovali na rovnom teréne v hline a piesku vyryté dráhy. Na ich konci stáli obrovské kamene. Vyzeralo to, akoby čosi kamene posúval po lom teréne len tak. O putujúcich kameňoch však okolití obyvatelia hovorili už dávno pred rokom 1968, ale vedci to prijímali ako žart a na všetko sa zabudlo. Sharp a Carey však zobrali vec vážne. Označili polohu 25 najväčších kameňov kovovými stĺpikmi a sledovali, čo sa bude diať…

Skaly sa však ani nepohli. Keď vedci po troch mesiacoch odišli, aby sa "po pol roku znova vrátili, zistili, že kamene sa "pohli, zanechajúc po sebe výraznú stopu. Jeden sa posunul niekoľko stoviek metrov na sever potom sa obrátil na juh. Ďalšie "prešli" dokonca niekoľko kilometrov. Niekedy sa premiestňovali celé skupiny inokedy sa vydal na cestu len jeden. Keďže skaly putovali Údolím smrti najmä v zime, geológovia dospeli k názoru, že to spôsobujú kusy ľadu, ktoré sa na prelome zimy a jari uvoľňujú a tlačia skaly. Tak sa zdá, že skaly putujú vlastnou silou. Obklopili preto kamene kovovými stĺpikmi, aby zabránili kusom radu nimi pohnúť. Ibaže skaly naďalej putovali. A vedci naďalej nedokázali určiť, aká sila im prikazuje, aby "chodili". Ešte zvláštnejšie je, že napriek pozorovaniam sa doteraz nikomu nepodarilo vidieť ani jeden putujúci kus kameňa.

Skaly sa však ani nepohli. Keď vedci po troch mesiacoch odišli, aby sa “po pol roku znova vrátili, zistili, že kamene sa “pohli, zanechajúc po sebe výraznú stopu. Jeden sa posunul niekoľko stoviek metrov na sever potom sa obrátil na juh. Ďalšie “prešli” dokonca niekoľko kilometrov. Niekedy sa premiestňovali celé skupiny inokedy sa vydal na cestu len jeden. Keďže skaly putovali Údolím smrti najmä v zime, geológovia dospeli k názoru, že to spôsobujú kusy ľadu, ktoré sa na prelome zimy a jari uvoľňujú a tlačia skaly. Tak sa zdá, že skaly putujú vlastnou silou. Obklopili preto kamene kovovými stĺpikmi, aby zabránili kusom radu nimi pohnúť. Ibaže skaly naďalej putovali. A vedci naďalej nedokázali určiť, aká sila im prikazuje, aby “chodili”. Ešte zvláštnejšie je, že napriek pozorovaniam sa doteraz nikomu nepodarilo vidieť ani jeden putujúci kus kameňa.



Share on Facebook278
Zobraziť viac
Komentovať (0)